Vylet do Zurichu Zazvonil budik. Kazdy den predsa takto zacina, zial, niekedy aj sobota - ak si ho zabudnem vypnut. Na dnes mam vsak specialny program a vyplati sa vstavat uz o pol siedmej. Naozaj? Zatial som nevidel ziadny zmysel v tom, aby som bol na letisku celu hodinu pred odletom mojej linky. Zatial som stale v byte a premyslam o takychto veciach. Po ranajkach sa vydavam ku stanici metra. Mapu som si dobre nastudoval uz vcera, no pre istotu ju beriem so sebou. Takisto mam v igelitke aj knihu, keby mi niekde bolo otupno a dazdnik, ak by nahodou k tomu chcelo aj prsat. Pocasie vsak bolo zatial pekne. Viedenske elektricky su v porovnani s tym, co pozname z Bratislavy, velmi tiche. Pritom historia modelu, ktory premava ulicami dnes, je uz 43 rokov stara. Prestupujem na metro. Po niekolkych zastavkach zbystrim pozornost, pretoze nehlasia nazvy stanic. To nie je dobre, lebo som sa vydal do miest, ktore este nepoznam. Ak zmeskam lietadlo, letenka v cene desattisic silingov prepadne a v praci ma roztrhnu. Zacinam sa obzerat po ludoch okolo. Pokojne stoja ci sedia a nic im nechyba. Po nejakom case stravenom v zahranici clovek ziska schopnost na prvy pohlad rozoznavat, ci su ludia domaci alebo cudzinci. Vo Viedni je cudzincov vzdy vela a musite mat dobry sluch, aby ste zaculi cistu nemcinu - ci uz v obchode alebo na uliciach. Vieden je najvychodnejsie polozenym hlavnym mestom Europskej unie a stretavaju sa tu anglictina, nemcina, slovencina, rustina a juzne aj severske jazyky. Konecne hlas z reproduktora oznamil, kde najblizsie zastavime a mne pohlad na mapku prezradil, ze je to o zastavku dalej, nez potrebujem. Stracam teda desat minut z planu. Zmocnuje sa ma nervozita. Vystupim, tentoraz uz spravne a vychadzam na ulicu. Po chvilke nevelmi duchaplneho obzerania sa zamierim k hotelu Hilton, kde ma byt City air terminal s autobusovou linkou k letisku. Ak chodi kazdu hodinu tak, ako mi vcera povedali, na letisku asi budem mat prilezitost precvicit si sprint. Ked som niekolkokrat bezradne presiel ulicou tam a spat - po navestiach ani stopy - vsimol som si odchadzajuci autobus s velkym napisom City air terminal a zastavkou letisko. To je ono, okamzite som zamieril proti smeru jeho jazdy a dostal som sa ku svojmu prvemu cielu. Este stale davam prednost komunikacii so strojmi pred pouzivanim nemciny a preto som zamieril k automatu na listky. Po chvili zizania som uvolnil miesto na statie - lebo automat bol asi pokazeny - dvom ludom, ktori sa pokusili nakrmit ho bankovkou. Nepodarilo sa im to. Opat som sa k nemu postavil a zacal som skusat stastie ja. Nebol vyherny. Moju stosilingovku niekolkokrat vzal, zblizka obzrel a po chvili zase vratil. Okienko s predajom cestovnych listkov som nenasiel, asi ho teda budem moct kupit v autobuse. Ten nastastie premava v dvadsatminutovych intervaloch. Cesta na letisko stoji sedemdesiat silingov. Cestovne a sluzby vobec su v zahranici drahe. Jednou z mala turistickych atrakcii, ktore moze Bratislava cudzincom ponuknut, su nizke ceny. Autobus prisiel, kupil som si cestovny listok tam a spat za stotridsat a pohodlne sa usadil. Autobus zamieril smerom, ktorym sa jazdi do Bratislavy, no neprebudilo to vo mne tuzbu vratit sa na Slovensko. Cakalo ma nieco zaujimavejsie. Onedlho sme pristavali na letisku a na hodinkach som videl, ze mam presne hodinu do odletu. Podla informacii na letenke a okolo mna som sa rychlo zorientoval a zamieril dovnutra. Po chvilke uspesneho napredovania som sa nerozhodne zastavil. Vsetci sa zoradili pri nejakych pultoch a nieco vybavovali. Pristupil som k pultu, ktory nestal tak daleko od napisu Austrian Airlines, spolocnosti zodpovednej za moj transport, a pritom pred nim nikto necakal. "Dobry den," pozdravila ma s usmevom zena za pultom. "Dobry den. Letim do Zurichu s Austrian Airlines, co mam robit?" "Dajte mi, prosim, Vasu letenku," odpovedala mi s usmevom zamestnankyna. Pochopil som, preco letecke spolocnosti zamestnavaju sympatickych usmiatych ludi. Usmev odstranuje nervozitu a zlepsuje naladu, co je velmi dolezite pre plynulost vybavovania letov a bezpecnost. "Miesto v lietadle dostanete odo mna," pokracovala, ukazujuc pritom na letenke, kde sa co dozviem. "Nezabudnite navstivit pasovu kontrolu. Zelam Vam prijemny let." Vydal som sa dalej. Ocenil som informacne tabule - pri rozlohe letiska a pocte vchodov by bol problem nezabludit. Vsimol som si, ze cas uteka velmi rychlo. Kym som presiel aj pasovou kontrolou, ubehlo dvadsat minut od mojho prijazdu. Presiel som do chodby s vyhladom na letisko a posadil som sa. Na knihu som ani nepomyslel, bolo zaujimave sledovat dianie okolo. Ludia chodili pokojne vsetkymi smermi, sem-tam bolo vidno zamestnancov letiska. Vonku rolovali lietadla a medzi nimi premavalo mnozstvo podivnej techniky: male auticka s vozikmi na batozinu, rozne druhy schodov momentalne veducich pat metrov do vzduchu, vacsie nakladne voziky a tahace, ktore boli len velkym motorom s kolesami. Vsetko to boli specialne letiskove vozidla, ktore inde nenajdete. Cas nastupu do lietadla sa priblizil, postavil som sa teda do radu pred nieco, co vyzeralo ako mala pokladna, snimalo to lisky a trhalo ich na dve casti. Mne zostala ta mensia s vyznacenym miestom v lietadle. Opat nam nieco pekne zazelali a my sme nastupili do prazvlastneho autobusu. Nastupovalo sa don spredu, zozadu a, samozrejme, aj z oboch stran. Kabinka vodica sa nachadzala vpredu aj vzadu. Vodic nastupil na opacnu stranu, nez z ktorej predtym vystupil a pohli sme sa smerom, ktory bol predtym vzadu. O chvilu sme boli pri huciacom lietadle. Vedeny intuiciou som nastupil zadnym vchodom a dobre som urobil, pretoze som bol na konci druhej tretiny lietadla, kym ludia, ktori zo zvyku nastupili vpredu, sa potom pretlacali daleko za mna. Po chvili sme sa vsetci usadili, letusky v cervenom niekolkokrat presli celym priestorom a zacali ponukat noviny. Medzitym odstavili schody a lietadlo zacalo rolovat. Uz teraz sme mali asi patminutove oneskorenie. O chvilu to potvrdil aj kapitan lietadla. Stali sme pripraveni na start, turbiny vrcali. Povedal by som, ze hucali, ale viem, ze to zacali robit az neskor. Na skratenie cakania sa vysunuli farebne LCD obrazovky s filmom, ktory nas oboznamoval s pezpecnostnymi zasadami. Bola to pocitacova animacia, lepsia ako Toy story, celkom humorne spracovana a ked na zaver lietadlo vykreslilo stojaty usmiaty ksichtik : ) ani ma to neprekvapilo. Stali sme na zaciatku letovej drahy, pripraveni na start. Aj letusky prestali premavat medzi nami a sedeli niekde vzadu na svojich miestach. Znova sme sa pohli - meskame dvadsat minut - a motory sa hlasia o slovo. Zablikalo cervene svetlo a dvakrat zaznel gong. Premyslam, ci budeme postupne pridavat a zrychlovat, alebo vystrelime naraz. Este som si nestihol vybrat, ked turbiny zacali revat na maximalny tah. Startujeme teda tym efektnejsim sposobom. Sila, ktora ma vtlaca do sedadla, sa da vzdialene prirovnat k akceleracii silneho auta na jednotku a s plynom na podlahe. Lenze tam by po chvili museli zaradit dvojku so slabsim tahom, ale tu sa dvojka nekona. Betonova plocha ubieha dozadu stale rychlejsie, vsetko sa miha a snad nepreslo ani tridsat sekund, ked sa predok lietadla a moj zaludok prudko zdvihli a my sme stratili letisko pod a za sebou v rychlosti asi trisko kilometrov za hodinu. Lutujem, ze nesedim pri okne. Stale zrychlujeme a mne je uz skoro zle od obzerania sa na vsetky strany. Obrazovky nas zacinaju informovat o vyske, rychlosti a teplote vzduchu. Polia pod nami uz su celkom malicke, sme asi dva kilometre vysoko a stupanie sa zmiernuje. Letusky opat zacinaju kmitat hore-dolu a podavaju vodu a kavu tym, ktori maju zaujem. Napriek tomu, ze uz davno nie sme na zemi, lietadlo sa prestava triast az ovela vyssie, mozno vo vyske osem kilometrov. Teplota vzduchu vonku je minus tridsatpat a stale klesa. Letime uz seststopatdesiat kilometrov za hodinu. Vpredu sa podava pekne rozvoniavajuce obcerstvenie a ja citim, ze by som uz dokazal nieco zjest. Dostali sme aj my, bolo to velmi uzitocne. Pocas jedla sa obzeram, najma dolava, kde cez oblacnu clonu vidno Alpy, ktore teraz vyzeraju ako cierno-biely strakaty kolac. Nahnevalo ma, ze spolucestujuci javil o krajinu vrcholny nezaujem a dokonca zatiahol zaluziu. Dosiahli sme maximalnu vysku a rychlost (10500 m, 720 km/h) spolu v minimalnou vonkajsou teplotou -65 (C. Na mape vidno, ze uz mame polovicu cesty za sebou. Piloti hlasia, ze nad Svajciarskom je zamracene a v Zurichu mierne prsi. Hovoria to v nemcine a anglictine a ja si to po nich v duchu opakujem tak dlho, az som z toho celkom zblbnuty a rozpravam sa sam so sebou po nemecky. Znervoznuje ma to, pretoze v cudzom jazyku mi to mysli pomalsie a nez sa dohodnem na pouzitych slovach, uplynu minuty. Stavalo sa mi to, odkedy som vo Viedni, no teraz sa to deje prakticky stale. Dostavam strach, ze po prichode na Slovensko si nebudem vediet rychlo spomenut na slovenske slova a budem skaredo miesat jazyky. Zle pocasie v cieli ma nepotesilo. Predpokladal som, ze ked vybavim pracove povinnosti, prejdem sa trochu po meste. Dostal som tisic silingov a tridsat svajciarskych frankov. Zatial som netusil, aky je kurz, no predpokladal som, ze ak sa budem chciet naobedovat, budem si musiet menit peniaze. To vsak este bolo daleko. Cesta ubehla velmi rychlo a kratko po tom, co upratali zvysky po obcerstveni, zaciname klesat. Na mapke som videl, ze prave prelietame severne od Zurichu a otacame sa na sever. Kazde naklonenie lietadla je dobre citit, na cloveka posobia rozne sily a nie je to velmi prijemne. Uz je mi jasne, preco sa zeleznice snazia vybudovat nieco rychle na dlhe vzdialenosti. Mnohi ludia mozu znasat cestovanie v lietadle ovela horsie a s radostou by dali prednost pohodlnejsiemu a lacnejsiemu vlaku. Zeleznice by pri cestovnej rychlosti okolo tristo kilometrov za hodinu lahko ziskali trh letov do jednej hodiny. Medzitym sme zacali letiet opacnym smerom a kapitan zahlasil, ze pred pristatim budeme musiet asi patnast minut kruzit, kym sa uvolni miesto. Dalsi kruh a definitivne smerujeme nadol. Cez mliecnu vrstvu oblakov prvy raz pozorujem krajinu, ktoru som navstivil pred piatimi rokmi. Vtedy to vsak bola Zeneva a vladlo slnecne leto. Teraz prsalo a kvapky vody sa usadili na oknach hned, ako teplota stupla nad nulu. Dotkli sme sa pristavacej plochy. Tentoraz to bola ovela miernejsia zmena smeru, nez pri starte. Videl som, ako pracuje kridlo - najskor vyrovnavalo vsetky zmeny smeru a hned po dosadnuti sa roztiahla brzda. Chvilku som zapasil s rozopinanim bezpecnostneho pasu, ktory mal najjednoduchsi mozny mechanizmus a ktoremu asi dobre rozumeli iba deti. Podarilo sa mi z neho dostat, kym sme zastavili. Male cakanie, kym sa ludia s komplikovanejsim odevom poobliekali a vysli sme s lietadla. Personal sa s nami s usmevom rozlucil a bol som opat na pevnej pode. Neprsalo velmi, k autobusu a potom do budovy letiska bolo blizko. Rovnake vozidlo ako vo Viedni nas dopravilo do este vacsej budovy, nez je vo Viedni. Smerovky k zeleznici ma doviedli o dve poschodia nizsie. Chvilu som premyslal, ci navstivim WC a zmenaren, no najskor som si za desat frankov kupil listok. Za okienkom mi povedali, ze vlak odchadza o minutu, tak som nechal zmenu tak a odkracal na nastupiste. Samozrejme na nespravne. Nechal som sa pomylit prichadzajucim vlakom a ked som sa zorientoval a zbadal prichadzat moj vlak, bolo uz neskoro a zmeskal som ho. Aj vdaka tomu, ze tu sa na pohyblivych schodoch nedodrziava velmi uzitocna zasada stat vpravo, aby mohli rychlejsi ludia prechadzat okolo. Zostal som trcat za nejakym hluchym starcom, ktory nereagoval ani na moje vyzvy v troch svetovych jazykoch - nemcine, anglictine a slovencine. Dalsi vlak mi siel o pol hodiny. Poobzeral som sa teda po okoli a znova som ocenil informacny system. Dali si zalezat, aby sa v nom vyznali aj cudzinci, ktori cestuju po prvy raz. Zistil som, ze frankov mam dost a ak nebudu ceny jedal vyssie ako v Rakusku, peniaze si zamienat nemusim. Jeden svajciarsky frank je asi desat silingov. Stale som sa este cudoval, ako rychlo mi ten cas ubieha a ked prisiel vlak, mal som uz hodinove meskanie proti povodnemu planu. Nicoho som sa vsak nebal, lietadlo spat mi letelo o 17:45 a dovtedy urcite stihnem vsetko, co potrebujem. Od rana sa mi podarilo zlepsit ostrazitost a presnost vystupovania z dopravnych prostriedkov, aj ked v lietadle som sa nemohol pomylit. Vlak som po dvoch zastavkach opustil presne tam, kde bolo treba. Ocitol som sa v relativne otvorenej krajine - pod mostom - no konecne na vzduchu, kde fuka vietor a vzenie mi trochu studeneho vzduchu do tvare. Zo stanice som sa pobral smerom, o ktorom som bol presvedceny, ze je spravny. Po par minutach sa predo mnou zjavila budova DHL a za nou firma, ktoru som siel navstivit. Bola to telefonna spolocnost, u ktorej sa nachadzalo osem nasich serverov. Pat z nich mam nainstalovat, pripojit na siet a pripravit tak, aby bolo mozne starat sa o ne z Viedne. Toto mam na unixoch rad, ze mozem restartovat celu pristrojovu zakladnu nasej firmy vo vsetkych statoch a nemusim pritom urobit ani krok. Este viac sa mi paci, ze restartovat ich netreba takmer nikdy. Vlastne, ak nepocitam vypadok elektrickeho prudu, jediny reboot od mojho prichodu bol ten, ktory som omylom spustil na jednom mailserveri netusiac, ze som prihlaseny prave na nom. Vytah ma vyviezol na tretie poschodie. Keby som tusil, co ma caka, siel by som radsej peso, ale v tej chvili som bol este zohriaty z vlastneho pohybu, autobusu, lietadla, vlaku a vsetkeho, cim som este cestoval. Zacalo ma vsak trapit, ze som sa vcera zabudol spytat, za kym mam ist. Nastastie, po vratnikovi hned druhy clovek, s ktorym som sa zrazil vo dverach, bol sef technickeho oddelenia a ten uz po par slovach vedel, kto som a preco vyzeram tak zmatene. Potriasli sme si rukami a on ma hned zaviedol do velkej klimatizovanej saly, ktora bola telefonnou ustrednou. Uplne na konci, za velkymi skrinami plnymi blikajucich farebnym svetielok, stala vezicka s nasimi servermi. Ukazal mi, kde najdem stolicku, ktora bola prilis nizka a dobra iba na odlozenie veci. Nechal som si na nej tasku a bundu. On sa stratil a povedal, ze pride asi o hodinu. Predo mnou stala obrazovka s klavesnicou, na ktoru bolo cez prepinac pripojenych vsetkych osem masin. Tukol som do klavesy a objavil sa obraz. Vytiahol som papierik s heslami, ktore sa menili minuly tyzden a ja som este nemal prilezitost naucit sa ich. Fungovalo a mne spadol prvy kamen zo srdca. Hned nato sa tam ale usadil druhy, pretoze som nevedel, ako sa ten prepinac obsluhuje. Stratil by som vecnost, keby som mal prehadzovat kable rucne. Poobzeral som sa. Pri okne stala skatula plna pozostatkov vsetkeho, co bolo dodavane s novymi pocitacmi. Nic z toho sa vsak netykalo prepinaca. Vratil som sa spat a zacal skusat vsetko, co ma napadlo. Bezvysledne. Nemal som cas, aby som cakal na niekoho, kto by mi povedal, kde najdem dokumentaciu. Zamieril som opat ku krabici a zacal z nej vyhadzovat nepotrebne materialy jeden za druhym. Tu je to! Nastastie vsetky veci, ktore im prisli, nahadzali do tejto jednej skatule. Zahrabal som naspat, co som vyhadzal a otvoril prirucku. Strana devat, upozornenia typu "nestrkajte prsty do zasuvky". Desat, nic. Az na patnastej strane zacali pisat k veci a dozvedel som sa, ktorou klavesou sa prepinac prepina. Nebolo to prvy raz, co som bol odkazany len sam na seba, ale vzdy je to napinave. Po kratkej prehliadke hardwaru a prideleni IP adries som zacal instalovat prvy stroj. Nez nabootoval, chlad ma donutil opat sa obliect. Stal som priamo pred vyduchom klimatizacie, ktora na mna po cely cas chrlila osemnaststupnovy vzduch. Uz roky v zime nepotrebujem ciapku ani rukavice, no teraz mi po dlhom case chybali. Prvy system mi chvilu trval, no druhy som mal hotovy za velmi kratky cas. Popri tom som si cital maily na Fornaxe, kam som sa prihlasil z beziacej masiny. Veci sa trochu skomplikovali pri tretom serveri, ktory mal pripojene diskove pole. Trochu som si poobzeral veci, ktore som videl po prvy raz a pokracoval. Instalacny program som uz poznal naspamat. Studenymi prstami som bleskovo pisal prikazy, ktore som po druhej instalacii vedel naspamat a v kazdej volnej chvili som sa vzdaloval do teplejsich kutov miestnosti. Az na pripojenie diskoveho pola to vsetko boli veci, ktore by rovnako zvladla minimalne polovica ludi, s ktorymi som kedy byval na internate. Niektori by pri tom ani tak nemrzli. Okolo pol stvrtej bolo vsetko hotove. Zacal som kontrolovat system, rebootovat a pozrime sa! Buduci mailserver s diskovym polom nenastartoval. Pri opakovanom prihlasovani sa a marnom presviedcani pocitaca, aby vzal na milost disky aj mna som sa naucil heslo a vymyslel niekolko novych nadavok. Nakoniec som sa vzdal, zabezpecil uspesny start nepeknym trikom a ked to zafungovalo, s radostou som sa rozbehol prec. Boli styri hodiny a mozno by som sa stihol aj naobedovat. Pan veduci vsak pokrutil hlavou, ze som sice sikovny, no sikovnejsie by bolo, keby som zahrabal do podlahy kable, veduce od nasej serverovej skladacky krizom cez celu miestnost. Inak ich na konci tyzdna odpoji a vyhodi. Tvaril sa prisne a myslel to vazne. Zrozpacitel som a po telefonate s mojim kolegom, ktory ma ukecal, ze asi bude treba urobit, co chcu, sme sa vratili do chladnicky. Ked chlapik videl, ze tu nepeknu pracu urobim, rozziaril sa, priniesol potrebny nastroj, ukazal mi, co kam patri a vzdialil sa. Nestal som nad tym dlho, pretoze bolo treba "rozkopat" podlahu v dlzke asi desat metrov. Doteraz som sa na tuto pracu vzdy len pozeral a netusil som, aka je podlahova krytina tazka. Vyzliekol som si bundu a zacal makat, lebo mi hrozilo zmeskanie lietadla. Bolo mi jasne, ze prehliadka mesta a obed sa nekona. Rychlo som zapracoval dva kable, s tretim mi ochotne pomohol ten pan. Posobil na mna dojmom leniveho byvaleho technika, ktory nevedel, ako a kde zacat. No ked sa rozbehol, srsal energiou a slo nam to naozaj rychlo. Po polhodine to bolo hotove, mal som spinave ruky a bolo mi krasne teplo. Rozlucil som sa, poumyval a vyrazil na spiatocnu cestu. Od prichodu vlaku ma delila este polhodina. Prilis malo casu na to, aby som cokolvek normalne zjedol ci vycestoval do centra a zaroven dost vela, aby som mohol poslat par pohladnic. Nebol problem vybrat si, nic z toho, co ukazovali, som nevidel a tak mi pripadali zaujimave vsetky. Prechodil som si aspon stanicu a zistil zaujimavu vec. Neviem, preco, ale zda sa mi, ze v Rakusku je najmenej peknych dievcat. Ked som sa po prvom tyzdni vratil z Viedne, bolo prijemne obzerat sa okolo seba a takmer tak to vyzeralo aj v Zurichu. Ked sa ma vsak niekto pytal, nevedel som velmi vysvetlit rozdiel. Vratme sa vsak ku vlaku, lebo nam ujde. Kym cesta od letiska zacala v podzemi ako metro a vyrazne ma nezaujala, v smere naspat sa mi naskytol pohlad na mimourovnovu zeleznicnu krizovatku. Z toho, co poznam, by som ju najlepsie prirovnal k Pristavnemu mostu v Bratislave v zeleznicnom prevedeni. Spiatocny prechod letiskom bol rovnako jednoduchy ako cestou tam. Az teraz som ale zistil, ake je velke. K desiatkam vychodov viedli spletite chodniky a na niektorych miestach boli dlhe pohyblive pasy, ktore zrychlovali chodzu cloveka asi na dvojnasobok. Predstavy autorov sci-fi vo mne teraz nadobudli ovela realnejsiu podobu a zacal som premyslat, ako by to vyzeralo vo velkom a predstavoval si rozne vylepsenia a spojenia. Vela casu som na to ale nemal, pretoze ak mi vo Viedni hodinova rezerva pred odletom prave tak stacila, tu to bolo minimum na vcasny prechod prijimacim bludiskom. Pri pasovej kontrole ma prekvapilo rozdelenie priechodov zvlast pre obcanov statov Europskej unie a pre ostatny svet. Spomenul som si, ako sme v lete cestovali na dovolenku do Francuzska. Pri prechode hranice medzi Rakuskom a Talianskom sme vobec nezastavili a o existencii Taliansko-Francuzskej hranice ma informovala iba tabula, ktoru som zbadal, ked som v noci nahodou otvoril oci. Na kratkych pat minut, ktore mi zostali, som si sadol, opat s vyhladom na letisko. Prave vcas, aby som videl start lietadla. Vo velkej rychlosti sa hnalo cez letisko a za nim v zavese oblak vodnej trieste, ktory sa zdvihal spod kolies a ked sa dostal do vysky motorov, prud vzduchu ho zasa prudko strhaval dozadu. Lietadlo sa o chvilu vznieslo a mne zostal iba ten dvojsekundovy obraz. Zakratko nas pustili, tentoraz sme sli cez chodbu, pripojenu priamo k lietadlu. Aj ked vo vzduchu letiska bolo citit palivo, predsa len by som ho uz rad vymenil za pobyt pod strechou, z ktoreho som pomaly zacal dostavat klaustrofobiu. Ta sa vsak asi pod vplyvom lepsieho vetrania v lietadle rozplynula. Naspat som cestoval strojom spolocnosti Swiss Air. V bezpecnostnej pocitacovej animacii boli ine postavicky, letusky neboli umele blondinky a bol medzi nimi aj jeden muz (letuch?). Vsetci sa opat usmievali, ja uz menej, pretoze ma premahala unava. Hoci pri cestovani clovek nic nerobi, predsa je namahave. Ku spanku ma provokovali aj vsetky reklamy, ktore sa striedali na obrazovkach. Start nebol tak dramaticky nacasovany a vystupnovany ako vo Viedni, skratka sme rolovali a zrazu zahucali turbiny. Rovnaky tlak do sedadla a tentoraz som nezabudol pustit stopky. Vo vzduchu sme boli za dvadsatdva sekund. Vsetky tie zmeny rychlosti a smeru uz na mna tak nedoliehali, na lietanie sa asi da zvyknut. Hnevalo ma, ze informacie o vyske a rychlosti casto striedali reklamy, no napriek tomu som videl, ze letime rychlejsie. Pri maximalnej vyske 8500 metrov sme leteli 950 kilometrov za hodinu a bolo to poznat na sviznosti, s akou zacali roznasat obcerstvenie. Cesta ubehla velmi rychlo a kym sme dojedli, uz sme zasa klesali. Nemali sme ziadne oneskorenie. Ked sa zjavili svetla Viedne, vsetci sa vyhrnuli k oknam na moje sklamanie, pretoze starenka, ktora sedela vedla mna, zakryla svojim vybuchom na hlave cely vyhlad. Nabuduce si dam pozor a vyberiem si sedadlo pri okne. Po vystupe nas autobus dopravil do haly, vzduch ktorej mi uz pripadal neznesitelny. Mozno to, ze som sa ponahlal alebo horsie rozvesane tabule sposobili, ze som sa trochu zamotal a ked som sa konecne definitivne dostal von, takmer som utekal. Na autobus nebolo treba dlho cakat. Spomenul som si, ako je vyriesena nadvaznost spojov v Trencine, kde po vystupeni z vlaku spravidla nestihnem svojmu autobusu ani zamavat, a zahnal myslienky na domov zasa prec. Bol som rad, ze v autobuse sa pre mna naslo prazdne dvojsedadlo, takze som sa mohol rozvalit v celej svojej unavenosti a pokojne driemat. Cely den ma prenasledovali uvahy v cudzich jazykoch, najma v nemcine, a bol som z toho uz unaveny. Ked som kratko pred osmou hodinou dorazil do firmy, tam sa este trochu pracovalo. Sefa, ktory mi vcera poobede o vylete prvy raz povedal, som stretol prave ked odchadzal, tak mi iba narychlo zablahozelal a spokojny niekde zmizol. Ovela netrpezlivejsie na mna cakal moj slovensky kolega, s ktorym ma spaja spolocny byt a jedine kluce od neho. Nosim ich pri sebe, takze bol rad, ze som sa konecne ukazal. Ja som zase s radostou otvoril stavidla svojej slovencine a porozpravali sme si, kto co vie o cestovani. V Zurichu som teda bol a nebol. Urcite sa tam este niekedy vyberiem a uz si nenecham ujst moznost prejst sa mestom, navstivit aspon WC, ak uz nie vsetky kulturne pamiatky a zistit nieco zaujimavejsie nez to, ako vyzera zeleznicna siet dotycneho mesta ci krajiny. Dedo 4. 3. 2000