Skokan ~~~ Vlastne, nie je to skokan. Prave teraz sice stoji nad priepastou, pozera nadol a chysta sa skocit, nie je to vsak jeho zaluba, ani zivotny ciel. Chce skratka skusit nieco nove. Uvazoval ake by to asi bolo, keby pruzne lano neudrzalo jeho vahu a pretrhlo by sa. Vela zivota by v nom nezostalo. Chvilu premyslal o tejto moznosti a skumal svoje pocity. Nebolo mu to jedno, to rozhodne nie. S prekvapenim pozoroval, ze mu to pripada ako celkom lakava moznost. Chcel by vediet, co by mu smrt priniesla a ci by ho zbavila toho, co ho tazilo. Zavrel oci. Citil ako mu vietor strapati vlasy a spomenul si, ze vydrzal dlho sledovat ako ich strapati niekomu inemu. Prebudila sa v nom prudka bolest, on otvoril oci a potriasol hlavou. Spomienky boleli, poddavat sa vlastnym myslienkam bolo nebezpecne. Zahladel sa do slnka, ktore ho oslepilo. Vzdy bol optimistom. Ak ho zivot sklamal, veril, ze len preto, aby mu priniesol nieco nove a lepsie. Vzdy sa na vsetkych usmieval, ostatni mu to oplacali a vsetkych to tesilo. Mali ho radi a on rad pobyval v spolocnosti blizkych ludi. Napriek tomu, ze kedysi obluboval samotu a casto ju vyhladaval, cim dalej, tym viac sa obaval chvil, kedy musel byt sam so svojimi myslienkami, v ktorych pocitoval beznadej a osamelost. Zvlastne, staci ak clovek strati co len jedneho zo svojich najblizsich a pripada si byt na svete uplne sam. Snazil sa zabudnut, pretoze to neslo vratit spat, snazil sa nemysliet na buducnost, pretoze v nu prestal verit, nemohol mysliet na pritomnost, lebo mu v nej niekto chybal. Uz nedufal, ze zabudne. A na to, aby prestal mysliet, by musel umriet. Napatie v nom prudko narastlo a on pocitil zufale nutkanie nieco urobit. Skocil. S vytrestenymi ocami sledoval ako sa krajina okolo neho otaca, ked sa prevracal hlavou nadol. Vzrusenie bolo prijemne, potlacilo vsetky ostatne pocity a najma ten jeden. Jeden bol nahradeny druhym a bolo to lepsie, nez buchat hlavou do steny. V kratkej chvili pocitil dokonale stastie, ake moze clovek zazit iba ked je sam a uplne sa odputa od vsetkeho ostatneho. Pocitil trhnutie v nohach a lano sa naplo. Jeho pad sa stale rychlejsie spomaloval, az zastavil uplne a pad sa zmenil na stupanie. Krv sa mu nahrnula do hlavy, zatial co dorazil na horne maximum svojej drahy, tahany pruznym lanom. To sa na vrchole uvolnilo a nasledovala opat chvilka volneho padu. Bola dlhsia nez mala byt a lano sa stale nenapinalo. Predstavil si ako to vyzeralo tam hore. Lano uviazal o podperu a ... vedel, ze lano sa nenapne, ze predtym uviazany koniec ho dostihne, ale on uz o tom nebude vediet. Ma co chcel. Chcel to? Opat zrychloval a ked vzhliadol, videl pod sebou pribudajuce detaily. Zavrel oci, lebo tie ho vonkoncom nezaujimali. Rychlostou blesku sa v nom striedali emocie a myslienky. Skutocne to chcel? Preco? Spomenul si na dovod a opat dostal krce do zaludka v zachvate bolesti a zufalstva. Nedokazal dalej trpiet. Pocitil priserny naraz. Potom dopadlo este nieco - mylil sa teda, ze o dopade konca lana sa uz nic nedozvie. Nieco ho vsak znepokojilo. Toto nemohol prezit. A keby aj, mal by nieco citit, bolest - ci uz tu staru alebo novu, zo zraneni. Necitil vsak nic, vobec nic. Vstal, bez toho, ze by musel pouzit co len jeden sval. Radsej sa nepozrel na toho, co tam lezal. Utiekol prec od svojej mrtvoly. Premyslal, co sa stalo. Pomaly, uplne pomaly zacinal lutovat to, co spravil. Mozno preto, ze uz necitil tu znicujucu bolest, dokazal opat normalne premyslat a videl o co vsetko prisiel. Uz prenho neexistovali priatelia, nemohol prehovorit so ziadnym clovekom. Ked na nich pomyslel, necitil k nim nic, ani k tej, kvoli ktorej sa dostal do tejto situacie. Zbavil sa bolesti, citu, vsetkeho - ale aj nadeje, a to navzdy. A potom sa stalo to, coho sa obaval. Lutost sa zmenila na novu bolest, inu a ovela hor siu nez vsetko, co doteraz zazil. Ale uz nebolo uniku. Sam sa odsudil na vecne sialenstvo. Dedo, 16.3.1998