Priklad Tak som sa zamyslel, bez coho by som sa dokazal obist. Ked ma vyhodili zo skoly, velmi sa ma to nedotklo. Preco? Ved studium ma bavi, aj ked mi nejde vzdy tak dobre, ako by bolo treba. Mozno som si na tu hrozbu zvykol za ten dlhy cas, co nado mnou visela. Snad je hrosia koza jedna z veci, ktore nas fakulta - nielen tato - nauci. Niekedy to ani netrva tak dlho, vsak? Pre istotu som mal podanu prihlasku, niekto, kto mal viac rozumu ako ja, ma v posledny den ukecal. Ale co ak by som sa uz nemohol vratit? Neviem, zatial sa to nestalo, ale skola, koniec-koncov, nie je to najpodstatnejsie, co kazdy den vidim. Ani ranajky to nie su. Bez jedla sa, samozrejme, neobide nikto, no chvilami sa to da. Len ta chvila nesmie trvat pridlho. Jedlo a spanok, to su zivotne potreby, asi nema zmysel sa nimi v tejto suvislosti zaoberat. Dusevna potrava je vsak nieco trosku ine. Mam na mysli literaturu a hudbu. Pre ludi je literatura zdrojom zabavy. Hudba to iste, len v inej forme. Hlucnejsia. Vlastne, zabavat bolo a je prvotnou ulohou umenia, aspon v jeho najrozsirenejsich podobach. Netreba vsak kopat velmi hlboko, aby sme narazili na zivotodarny pramen. Su ludia, ktorym je umenie oporou, z ktoreho cerpaju naladu, silu, filozofiu. V mnohych tazkych chvilach pomoze, ked si mozem precitat, ze nie som jediny. Hudba vlastne hovori nieco podobne. V dielach velkych autorov mame priklad, ako sa da vydrzat, ako prekonat nepriazen a sam seba. Keby mi niekto vzal hudbu, keby som nikdy necital veci, ktore teraz uz poznam takmer naspamat, bol by som iny. Horsi ci lepsi? Tazko povedat, neskusal som to. Asi by to bolo casto tazke, mozno by som bol zatrpknutejsi alebo skratka len iny. Urcite nie tak vesely. Co by sa stalo, ak by som sa zo dna na den dozvedel, ze prichadzam o pracu? Nechcem rozoberat konkretnu situaciu, len zamestnanie ako take. Vyvstalo by velke mnozstvo problemov. Ake velke by boli tie problemy? Urcite by sa dali prekonat, sposobili by len prechodne mracna na tvari. Vela mojich znamych by si o nasledujucich riadkoch pomyslelo svoje. Ide o siet. Pripojeny travim vacsinu vacsiny dni. Keby som si nemohol citat postu a vybavovat veci mailom vsade, kadial chodim, znamenalo by to neprijemnost. Kopec casu by som minul na dohodnutie veci, ktore predtym koncili v inboxe. Preco nie, vsimnite si, uz som prisiel o pracu - casu mam dost. Je vsak nieco, s cim sa neviem nikdy vyrovnat, hoci sa to stava casto. Je to zaujimave, pretoze kym som bol napriklad na strednej skole, nezalezalo mi na tom az tak, aspon nie vedome. Ked niekoho stretnem, nestaci pozdravit. Nemozem za to, usmejem sa. Nie vzdy je to prejav dobrej nalady, snad skor sklon potesit. Je to ako v zrkadle, usmev sa vrati a je to fajn pocit. Casto byvam tak vypocitavy, ze sa usmejem aj preto, no spravidla ludi rad vidim, najma niektorych. A ked sa nevrati, ked je na druhej strane kus ladu, vypnuty prijem alebo chyba vo vysielaci? To je chyba, ktora ma zo vsetkych vyssie uvedenych veci zasiahne najviac. "Ahoj, ako sa mas?" ;-) Explozia zubov v tvari. Mam radost, ze ta vidim, ale to sa predsa nehovori. To musis vidiet. "Ahoj..." Ked sa obzriem, chrbat a nahliva chodza. Preco? Nemas naladu? Pozri, ja mam dve. Tak sa usmej, nepokaz tu hru. Nie sme tak stari, aby sme sa nemohli hrat. Usmev, ten by mi skutocne chybal a ludi, ktori sa vedia smiat ako male deti, nie je vela. 20.10.1999 http://fornax.sk/~dedo/dennik.html