Pseudo session Prievidza 8. - 9. 5. 1998 (Zaujaty pohlad jedneho zo zucastnenych) Cestovatelska predohra - Prvy pobyt na stanici - Druhy pobyt na stanici - Bojnicke strasidla - Vecer - Noc - Zhrnutie Cestovatelska predohra A zasa to cestovanie! Zacalo to uz tym, ze ked som prisiel rano na stanicu, na "mojej" zastavke cakalo asi 5 ludi, na vedlajsej ich asi 20 nastupovalo do plneho autobusu. Ked nastupili vsetci, behom minuty sa k nim postupne pridali aj moji spolucakatelia. To ma znepokojilo, pretoze cas odchodu sa blizil, moj autobus nikde a ja som cakal na prazdnej zastavke. Nastastie ma aj napriek skorej rannej hodine (8:55) napadlo spytat sa vodica, ci prave on nahodou nema namierene do Prievidze. Po kladnej odpovedi nasledovalo "som plny, uz neberiem". Na moj zufaly pohlad nastastie zareagoval "no dobre" a pribalil ma k osadenstvu autobusu. Ked vodic odmietal brat cestujucich na dalsich zastavkach, uz som sa tak zufale netvaril, aj ked statie v preplnenom autobuse nebolo to prave. "Aspon mame nejaku romantiku," povedala nejaka pani. Moj nahlas prejaveny nazor, ze romantika konci v momente, ked prvy cestujuci preleti prednym sklom pri celnom naraze, sa stretol s miernym udesom najma v radach pasazierov, ktori stali predo mnou. Zvysok cesty som radsej prespal, klaciac na zemi v zovreti noh ludi okolo mna. Este nez vystupim, mal by som pripomenut, kto sa vlastne sessionu zucastnil. Okrem dusevne labilneho potkynajuceho dochodcu to bol potknuty uzlicek nervov Suzi, divny zver Puma, Miska a Majo, plus Jana, Sona, zabudnuty anonym a este jeden Majo. Posledni styria sa prveho vecera odpojili, prenocovali niekde inde a uz sa nevratili. Teraz mozem vystupit. Prvy pobyt na stanici Cakal som, ze zo schodov autobusu padnem Suzi rovno do narucia, ale ona zmatene pobiehala okolo celej stanice a chvilu jej trvalo, kym ma nasla. Obom nam este pripadla uloha najst Pumu s Miskou, ktori tam mali byt tiez. Ked sme sa priblizili k najpodozrivejsej spomedzi podozrivo vyzerajucich dvojic ludi, spravne identifikovany Puma nas celkom necakane oslovil ako prvy: "Ahoj, nie si ty nahodou Dedo?" "V ziadnom pripade," odpovedal som, pretoze sa pozeral na Suzi. Zial, nepomylilo ho to a tak som sa priznal. Bol som to skutocne ja. Kedze oni dvaja sedeli na lavicke a ja som bol cestou trochu zniceny, odignoroval som Suzi a posadil som sa k nim. Puma vyzeral len o nieco malo lepsie ako moja najoptimistejsia predstava a bol ukecany podstatne viac, nez najhorsia nocna mora - to som ale vedel uz z talkov. Naproti tomu Misku som som si predstavoval iba do tej miery, ze tam bude, takze ta ma nesklamala ani trochu. Suzi...Suzi je pripad, ktory poznam uz davno, takze na prvy pohlad som si vsimol iba to, ze ma skratene vlasy. To som jej hned aj vytkol. To, ze ich ma odfarbene, som si vsimol az neskor poobede. To vytkla zasa ona mne. Napriek vsetkym ocakavaniam oboch stran sme sa vsak nepobili. Kedze sme ludia od prirody strucni a vecni, zoznamovanie a uvodne slovo trvalo len asi 30 minut. Potom sme boli stojacou Suzi nekompromisne postaveni pred moznost byvania pod mostom v pripade, ze ju nebudeme nasledovat na internat. Samozrejme, prveho naznaku kladnej reakcie sa dockala az ked vykrocila nam neznamym smerom (v Prievidzi sme boli novi). Suzina izba vyzerala krasne, dokonale upratana ba az neosobna. Puma v pohotovej matematickej uvahe bezo zvysku rozdelil existujuce dve postele medzi nas styroch. Neviem, ako dlho nas tato debata, pri ktorej sa dievcata tvarili striedavo pobavene a odmietavo, bavila, ale vyhladli sme pri nej, prinajmensom Puma a ja. Ochotne som zjedol ponuknute dva rozky balene v prilepenom papieri a teda obohatene o nesmierne vyzivnu celulozu. Kedze moje tempo bolo nizke a stupen ignorovania snah pohnut sa opat na stanicu pre Maja vysoky, prisli sme neskoro. Oops, nadpis. Druhy pobyt na stanici Stal tam, oprety o zabradlie, akoby tam bol odjakziva. Chlpaty nielen za usami, ale aj pred nimi, cize odporne zarasteny Majo. Neskor sa oznacil za prototyp Dolnokubincana, v skratke Dekaca. Po nasich talkoch, v ktorych ma presviedcal, aby som zvysil hladinu alkoholu vo svojej krvi, ze to pomaha psychike aj fyzike, som si ho predstavoval podobne. Oci vsak nemal az take sklene. Hned sme ho zavliekli na internat, pretoze lavicky boli obsadene. Vratnicka dostala prvu prilezitost zblaznit sa z nas a z frekvencie nasho pohybu cez vratnicu, pretoze sme sa hned otocili a zamierili spat do mesta. Tu sme mali stretnut poslednych styroch suvisiacich ludi. Napriek vsetkej snahe o nenapadnost, mudry vyraz v tvari apod. sa nam to predsa len podarilo. Alebo im - nasli nas. Na vine bola skutocnost, ze nas poznali. Bojnicke strasidla S prichadzajicim skorym popoludnim teploty vzduchu a sveta vobec zacali dosahovat neprijemne hodnoty. To bol najvhodnejsi cas vyrazit do Bojnic. Cesta, zial, napriek nasim uprimnym zelaniam, viedla do kopca. Neda sa povedat, ze by nas pohlad na vzdialenu historicku pamiatku, pomenovanu Bojnicky zamok, nadchynal. S postupujucim casom sa to vsak zlepsilo a ked sme sa konecne dostali do tiena, po par minutach sme boli ochotni zacat prehliadkou programu. Ma zmysel pisat tu, co vsetko sme robili? Asi hej, lebo urcite aspon ja to vsetko hned zabudnem. Prvou atrakciou bolo vystupenie sokoliarov, teda skor sokolov a pribuzneho vtactva. Ako clen Klubu pazologov som s potesenim zistil, ze medzi vtakmi je aj jeden pazolog. Od polovicky vystupenia mal sokoliara dokonale f pazi a ten si prenho musel chodit vsade, kam ho poslal. Nakoniec zostal niekde daleko na strome, kam za nim cvicitel odisiel a uz sa nevratil. Do ZOO sme nesli, ved my sme mali Pumu so sebou a dalsie exoticke zvery nam netrebalo. Zhliadli sme vsak zopar kablov, s ktorych sa po blizsom pohlade vykluli hady. Zaujimave je zistenie, ze hady sa v skutocnosti nepohybuju, ale tecu. Vsetky sa totiz premiestnovali len z kopca, podobne ako volne pohodene kvapaliny. Hady su vlastne tekute. Zo znamej definicie "Anna ma rada vsetky zvierata okrem hada" takto mozno dokazat, ze Anna je hydrofobicka. Najzaujimavejsou castou vyletu vsak nepochybne bolo posedenie v trave. Tam sme v soku zakotvili, ked sme uvideli jeden rad. Tvorili ho ludia, cakajuci na listky na strasidla a uz na prvy pohlad bolo jasne, ze tento rad konverguje velmi pomaly a pre nase parametre dokonca diverguje. ("Nase parametre" znamenali maximalne hodinu, ktoru sme boli ochotni cakat.) Tym sme sa vzdali jedineho body programu, kvoli ktoremu som musel tak zdlhavo prehovarat Pumu, aby nesiel o tyzden skor. Dobre urobil. ;-) Co bolo na nasom posedeni take zaujimave? Hehe...to sem pisat nebudem. Vsetci vieme. Pripominam len, ze Miska dopadla rovnako, ako Suzi. Bolo jej na ociach vidiet, ze zavidi, aj ked to nepovedala priamo. Pumovi a mne nebolo viac treba a kvietkov bolo okolo nas dost. Pocas sedenia, lezania a blbnutia sa od nas po rozlucke odpojili Jana, Sona, druhy Majo a mne neznamy anonym. Vecer Alebo takmer vecer. Vplyvom vysokych teplot som stratil prehlad o case. Viem len, ze sme zatuzili po jedle. Sadli sme si do volne pobnebnych priestorov nejakej restauracie a zacali premyslat, kam vyrazime za jedlom. Puma navrhol pizzu. Dievcatam sa nechcelo, my ostatni sme ich teda ponechali na mieste a sli sa najest. Prvy pohlad na cennik pizzerie vsak zmenil smer nasich krokov. Stankov okolo bolo dost, po zisteni cien sme sa vsak opat trosku zarazili. Parky alebo klobasa? Puma sa rozhodol pr e klobasu: "Aku by ste chceli?" znela logicka otacka predavaca. "Ruzovu so zelenymi hviezdickami." Puma prave vtedy dopocital a zistil, ze parky sa vyplatia viac. "Ale pozeram, ze take nemate." "Mame, hviezdicky su tam vzadu," predavac ukazal za seba na nejake farebne predmety. "To su len take smuhy, tie nechcem," nenechal sa presvedcit Puma. Sli sme si kupit parky. Po par hodinach flakania sa po meste, uz opat v plnom pocte, sme opat dostali hlad. Nasou poslednou zastavkou bola predsa len pizzeria, aj ked ina. Ceny sice boli podobne, ale alternativa uz nie. Okrem toho, raz si to dovolit mozme. Takze sme si raz dali pizzu. Prijemnu vecernu zabavu udrziaval opat hlavne Puma a neskor, ked sme prekonali naval ospanlivosti, aj ostatni. O polnoci sa nas zbavili a nam uz zostal skutocne iba internat. Tu prislo vyvrcholenie programu, ktory pre nas Suzi prichystala. Bolo treba prekonat vyskovy rozdiel medzi pevnou zemou a balkonom, ktory bol sice tiez pevny, ale umiestneny na prvom poschodi. Tak sme liezli. Suzi ako poctivo ubytovana po schodoch, chalani bez problemov (nehovorim, ze uplne ;) a Miska s pomocou Pumu a Maja, na ktoru som sa nevydrzal pozerat ani v tej tme. Vsetci to vsak prezili a dalsie poschodia sme uz mohli prekonat po schodoch. Noc Ano, aj noc bola niecim zaujimava. Najma tym, ze sme ju odignorovali a takmer celu prebdeli. Vacsinou sa citalo, ved sme studenti, nie? O piatej hodine rannej sa vsak pismenka a trpezlivost minuli. Suzi a Miska sa rozhodli ist spat, len tak-tak sme stihli ujst z izby skor, nez sa zacali prezliekat. Majo uz vtedy nejaku hodinku spal, Puma a ja sme sa vsak pri umyvani zubov tak rozchechtali, ze nas to preslo az okolo pol siedmej. Sutaz o svinu vyhral Puma, ktory ju aj vyhlasil. Len co sme zalahli, on zahlasil, ze kto skor zaspi, je svina. Po budicku o osmej rano sme vyzerali rozne, hlavne odlisnosti tvare vsak aj nadalej spocivali v dlzke nosa a nie v kruhoch pod ocami. Po ranajkach Puma nasiel este nejaky nedotknuty casopis a precital nam ho, Majo to prekladal mojimi poviedkami. Nakoniec ale nastala chvila posledneho splitu. Pomocou Suzi, ktora fingovanym requestom o vysavac odlakala vratnicku, sme sa dostali von cez vratnicu a odprevadili Misku s Pumom na ich zastavku. Bola nou jedna krizovatka za Prievidzou, kde zacali stopovat. Zvysni traja sme sa este vratili na izbu, aby sme v poslednej chvili zabudli na cas. Tak sme sa v chvate dobalili, teda iba ja, naposledy (piaty krat) sme presli vratnicou a vyrazili na autobusovu stanicu. Rychlost chodze s pribudajucim casom stupala. Mozno preto, ze moj pohlad zostaval prilepeny na cifernik hodiniek a uvazoval som, ako dlho bude trvat cesta stopom v pripade, ze autobusu len zamavam. Ale stihli sme to, presne na minutu. Od okamihu zazretia cakajuceho autobusu sa vsak opat zacal prejavovat moj cestovatelsky syndrom a tak som sa uz nestihol rozlucit. (Tymto sa teda lucim. ;-) Zo spiatocnej cesty si vela nepamatam, pretoze z bezvedomia som precitol iba dvakrat. Raz na to, aby som utiekol pred praziacim slnkom a druhykrat po slove "konecna". Aj ked si na nic nespominam, myslim, ze sa mi cestovalo prijemne. Zhrnutie Session sa nepodaril. Suzi sa na mna neurazila definitivne napriek pocetnym pokusom. Nepodarilo sa mi spocitat, kolko slov Puma povedal. Majo ma nepresvedcil o vyzname piva a cigariet v zivote moderneho dochodcu. Miske sa nepodarilo zabit ma, dokonca si to ani len nepredsavzala ako svoj zivotny ciel. Skratka sklamanie na celej ciare. Dufam, ze sa to uz nezopakuje. ;-) Napriek tomu to boli krasne dva dni a jedna noc, ktore ma hned na zaciatku skuskoveho obdobia zasobili dobrou naladou. Neviem, ako dopadli ostatni, vacsinou sa tvarili dost nevyspato a asi aj ja, ale urcite maju podobne pocity. Opakovaaaaaat! Dedo, 10.5.1998