Nehoda ~~~~ "Prosim ta, dorazili uz tie diely, ktore som predvcerom objednal?" spytal som sa technika servisneho oddelenia v telefone. Predvcerom bol utorok a keby som bol sikovny, uz davno by som si tie suciastky hoci aj nakreslil. "Este nie, ale uz su na colnici tu v Bratislave," vysvetlil mi pracovnik na druhej strane. "Vies co, Dedo, ja sa ti ozvem, ked pridu, dobre? Malo by to byt kazdu chvilu." "Kolko je chvila?" rypol som si. Nahradne diely na vymenu mali byt k dispozicii na druhy den po tom, co som ich objednal. Zakaznik potreboval mat pocitac co najrychlejsie opat v prevadzke a tak som pozadoval jednodnovu dodaciu lehotu. Toto bol den treti. "Normalna chvila, taku dostanes v kazdom papiernictve," upokojoval ma technik. Podarilo sa mu to, lebo tento problem som rychlo pustil z hlavy ako telefonne sluchadlo z ruky a zacal som sa venovat kope dalsich veci. Zajtra bude treba dat dohromady par pocitacov na skolenie - praca na cely den a ja mam iba polovicu toho casu. A musim si konecne kupit tie listky na koncert, na ktore si uz cely tyzden hladam cas. Ak pridem neskoro, mozem chciet akurat tak miestenky na statie - a take v Redute nemaju. Spomenul som si opat na prihodu, ktora viedla k tomu, ze v pocitaci bolo treba vymenit procesor a zdroj. Objednali si ma reinstalovat operacny system na starsom pocitaci, lebo to nechceli urobit sami a riskovat stratu dat. Ked som sa dostavil k pocitacu, ten bezal ako hodinky. Mozno o nieco rychlejsie, na vine bola vyssia frekvencia procesora. Opisal som si par udajov na papier, stroj som vypol a pripojil k nemu nas disk. Pocitac sa uz nerozbehol. To sa moze stat iba mne! Veduca oddelenia samozrejme okamzite dospela k jedinemu spravnemu nazoru, ze ich drahocenny pocitac - vykopavku pred rozpadnutim - som pokazil ja. Moje slova na obranu, ze som ho len vypol a zapol, na nu nezaposobili ani trochu a zahlasila neoddiskutovatelny fakt, ze kym som prisiel, pocitac fungoval a tak opravu bude hradit nasa firma. Povedala mi este kopec srdecnych slov, ktore som nepocul, lebo som sa v duchu zaoberal myslienkou, co sa vlastne stalo. Svoje teorie som si vsak mohol overit len vo firme, kde mame dostatocne vybavenie na diagnostiku. Neuveritelne tazke bolo presvedcit tuto pani, aby pocitac pustila z ruk a dovolila mi odniest ho prec. Uverila, ze aj ked ho velmi potrebuju, v takomto stave im bude nanic a tazko cakat, ze po mojom odchode sa preberie k zivotu rovnako zazracne, ako "zazracne" ho zivot prestal bavit, ked ma uvidel. Vysvetlil som jej, ze ani zakladnu diagnostiku neurobim s ich gulockovymi pocitadlami, ktore vyzerali presne rovnako ako normalne PC, a jednym nefungujucim terminalom. Ustupila so slovami, ze keby to tak neponahlalo, zohnala by mi osciloskop. Dakujem pekne! Dufam, ze tu opravu stihnem do konca tyzdna, inak mozem na skoleni miesto pocitaca predvadzat abakus. Ten ale do siete nezapojim. To, ze cela vec trva dlhsie, vsak ma aj jednu vyhodu. Zensku nezlozi vysledna suma za servis a mozno prestane trvat na rozhovore s mojim sefom. Ked som mu o celej veci rozpraval, strasne sa smial. Zvaznel az ked som mu povedal, ze som jej dal cislo jeho mobilu. Kratko po mojom telefonickom rozhovore s technikom prisiel navstivit nasu firmu byvaly kolega. Obcas nam pomaha - z cisto zistnych dovodov - s niektorymi zalezitostami, lebo, ako hovori, inak by sa na vojne priserne nudil. Ked videl, ze si od sefa beriem kluce od auta, spytal sa, ci ho nezoberiem do Agemu, lacnej predajne pocitacov. "Mozem, mam to po ceste," zareagoval som. "Vazne? Ides tam nieco brat?" "Nie, ale pojdem cez Bratislavu," zasmial som sa. "Ak chces, mozes sa pridat. Pojdem specialne pomaly a nikoho nezrazim. Mozno ani teba nie." Narazal som na to, ze vcera sa dostal do fyzickeho kontaktu s mojim autom, ale podla mna to bola jeho vina. Nemal kracat do miest, o ktorych si myslel, ze tam auto uz nebude v case, ked tam bude on. Inak povedane - ked zozadu obchadzal auto, aby mohol nastupit, ja som zabrzdil a on objal zadnu kapotu. "Pomaly? No to by som prosil. Tie soky, co si mi pripravil minule, mam este stale v cerstvej pamati." "Ja za to nemozem, ze dnes dostavaju vodicsky preukaz psychicky narusene osoby." "Myslis seba? Suhlas." "Nie, myslim toho samovraha, co sa nam pokusil dokazat, ze prejde nasim autom bez toho, aby sme to zbadali. Este dobre, ze si nezaclanal, ako minule a ja som ho zbadal skor, ako sa nam pokusil nalozit plny kufor nahradnych suciastok na Feliciu." "Ked dorecnis, tak povedz, aby som sa zacal obliekat," zacal do mna rypat. "To tak skoro nebude. Od rana do vecera pracujem a nemam sa komu vyrozpravat." "Mas toho na srdci vela?" "Uz ani nie." Minule mi prihorela voda na caj, ale tym ho zatazovat nebudem. "Tak pod, lebo dobiehajucich cestujucich ignorujem. Ucim sa od vodicov linky cislo 39." Zasmial sa. To uz sme boli obaja pri aute. "Pockaj, zabudol som na nieco. Pomozes mi nalozit jeden stroj," spomenul som si, preco vlastne beriem auto. Masina vazila asi sto kilogramov a nad velkostou jej krabice by zaplesalo srdce nejedneho predavaca zeleniny. To by sa vsak musel vzdat styroch procesorov a dvadsiatich diskov vo vnutri. O chvilu neskor sme pocitac vylozili v nedalekej firme a hnali sme sa po Pristavnom moste na tento denny cas neuveritelnou rychlostou sedemdesiat kilometrov za hodinu. "Pocuvaj, co to hovorili obchodnici o tvojom style jazdy?" spytal sa ma moj spolujazdec. "Ak to mam povedat vlastnymi slovami, tak nieco v tom zmysle, ze jazda ostatnych vodicov sa da popisat ucebnicovymi prikladmi z fyziky, kym moj styl pripomina Brownov pohyb." Ked sa ponahlam, tak niekedy predbehnem aj dve-tri auta za hodinu. Mozno viac, ale myslim, ze jazdim bezpecne. Robim chyby, ako asi kazdy, ale nehodu som este nemal. Ked som nieco zblbol, ostatni vodici mali viac rozumu a sikovnosti, ako ja v tej chvili. V Ageme bolo vela ludi a tak som sa rozhodol, ze si v meste konecne kupim listky na koncert, kym kolega bude cakat v rade. Ktovie preco, ale na koncerty Mozartovej hudby rady nebyvaju takmer nikdy. Vyrazil som a o chvilu som presiel mostom SNP. Pri zapade slnka mu moze konkurovat Pristavny most, lebo je odtial krajsi vyhlad, ale inak je to najkrajsi most v Bratislave. Listky som dostal, ale iba na prizemie. "Aspon spoznam akustiku saly aj z horsich miest," pomyslel som si, sediac opat v aute. V autoradiu som nasiel stanicu, kde hrala pekna vazna hudba. Doobeda mi to zachranilo mozno nie zivot, ale urcite auto. Ked som zaparkoval, este chvilu som pocuval nejaku klavirnu skladbicku. Pritom som si vsimol, ze predo mnou zastavila odtahovacia sluzba a zacala nakladat auto, stojace len par metrov predo mnou. Usudil som, ze bude lepsie preparkovat. Zo zamyslenia ma vytrhlo zvonenie telefonu. "Prosim," ozval som sa. "A kto bude riadit?" prebehlo mi hlavou. "No kde si, Dedo?" Bol to Jano, trciaci v Ageme. "Neviem. Je tu vela aut a semaforov. Asi pri Trnavskom myte." Tusim som v zamysleni zapol autopilota a ten ma viedol naspat do firmy. "Ako si sa tam, preboha, dostal?" "Zamotal som sa v jednosmerkach v meste a uz sa mi nechcelo vracat. O chvilu pridem." "Jezisikriste! No dobre. Cau." "Cau cau." Zamieril som opat k Pristavnemu mostu. O chvilu ten prenosny pristroj zvoni zas. "Mmm?" "Matko, prosim ta, kedy sa vratis?" To bola nasa asistentka, po starom sekretarka. Poprosila ma, ci by som nemohol zajst do lekarne po nejake lieky. Slubil som, ze zajdem. Pred Pristavnym mostom zazvonil telefon tretikrat. "Ak mi este raz niekto zavola pocas jazdy, ja to do niecoho napalim. Slubujem!" necakal som, kym sa niekto ozve a zacal som sypat cierny humor. "Preco?" spytal sa moj sef a majitel auta. "Si treti, co mi vola," zasmial som sa. "Dobre, dufam, ze aj posledny. Kedy tu budem mat auto?" "Asi o pol hodinu, len priveziem Jana z Agemu. Musim koncit, nema mi kto preradit rychlost a zapnut smerovku." "Fajn, tak cau." "Ahoj zatial." Preradil som rychlost a zapol smerovku. Dostal som sa na Pristavny most, kde sa tempo znacne spomalilo. Bolo takmer pat hodin a vacsina ludi sa stahovala z prace domov. Auta subezne sli asi patdesiatkou v oboch pruhoch. Zial, pohlad na zapadajuce slnko sa uz nekonal. To bola jedna z mala veci, ktore mi v ten namahavy den zdvihli inak dost biednu naladu. Pripadalo mi, ze zajtrajsi piatok trinasteho mam uz dnes. Vodic predo mnou zacal brzdit. Okamzite aj ja, no ked ten predo mnou skutocne dupol na brzdu, ja uz som nestihol zastavit a dosadol som na jeho naraznik. "Do kelu," preletelo mi hlavou, "dufam, ze sa nic nerozbilo." PRASK! Hodilo ma dozadu a moja hlava narazila do opierky. Po chvilke sok pominul a mne bolo jasne, ze doterajsie starosti, ktore trvali mozno sekundu, boli nicim. "Tak teraz uz sa nieco rozbilo." Zozadu ma nabralo dalsie auto. Bolo mi do placu. Rozhodne sa odtialto v dohladnom case nepohnem. Toto je vazne. Jano pojde z Agemu po vlastnych. Kolegovi auto nevratim. Moja prva nehoda. Je to este horsie, nez ked to clovek iba vidi. "Nedodrzanie bezpecneho odstupu," napadla ma vzacne logicka myslienka. Policajt mi to neskor potvrdil a moj vykon ohodnotil sumou patsto korun. Z auta predo mnou vystupili ludia. Vypol som motor, svetla, zatiahol brzdu a zapol vystrazne smerovky. Potom som vystupil aj ja. Nohy sa mi triasli. Chvilu sme pozerali na seba, na auta a okolo. Predo mnou stal Passat, za mnou Audi. "Dobry vecer," dostal som zo seba. "Dobry. Policia ma cislo stopatdesiatosem?" spytal sa vodic Passatu. "Hej," odpovedal som. Az potom mi doslo, co sa vlastne pytal. "Zavolate vy? Dobre." Napadlo ma, ze musim zavolat do firmy. Vytiahol som z auta telefon, no predtym som sa poobzeral. Pred nami stala skupinka dvoch vozidiel tam, kde sa zlievaju jazdne pruhy. My traja sme stali asi dvadsat metrov za nimi. Opat priblizne rovnaka medzera a dalsie tri auta trochu blizsie, nez je normalne. A po celom moste za zacala tvorit dopravna zapcha s rychlostou pre Bratislavu typickou. Vytukal som cislo, ruky sa mi pri tom badatelne triasli. "Buco? Ahoj. Teraz stojim na vyjazde z Pristavneho mosta. Prave som sa stal ucastnikom retazovej dopravnej nehody. Auto je momentalne asi nepojazdne. Prepac..." Jeho reakcia bola sice nepublikovatelna, ale velmi kratka. "Ako si na tom?" spytal sa po chvili. "Nikomu sa zrejme nic nestalo." Trochu ma boli krk, uvedomil som si. "Auto je narazene spredu aj zozadu." Popisal som mu, ako sa to asi stalo. Slubil, ze zavola cloveku, ktory sa u nas stara o auta. Ten zariadi vsetko potrebne. O par minut neskor som si spomenul na Ninu. Zavolam jej, nech zbytocne necaka na lieky. Dnes nebudu. Zdvihol to vsak jeden z obchodnikov. "Ahoj, Igor. Prosim ta, Nina tam uz nie je?" "Asi uz nie, ked je na mna prepojeny telefon. Chcel si nieco?" "Ze na mna nemusi cakat, ale ked uz odisla, je to v poriadku." "Mmm. Rozbil si to moc?" spytal sa sucitne. "Predok ani nie. Pozriem sa." Zacal som vzadu. "Kus zadneho naraznika sme odlepili z auta za mnou, piate dvere su preliacene dovnutra...zadok je rozbity celkom dost. Vpredu maska, kryty reflektorov, kapota. Vlastne aj predok." Nas automechanik neskor skodu ohodnotil asi na osemdesiat tisic korun. "No pekne. Dufam, ze sa poucis." Usmial som sa. Ten neprestane rypat nikdy. Rozlucili sme sa. Premyslal som, ci mi este daju auto. Urcite, ale tie poznamky si nejaky cas neodpustia. Kolega, majitel postihnuteho vozidla, ma neskor oslovoval Fitipaldi, ked o mne hovoril v suvislosti s riadenim auta. Teraz zostavalo len cakat na prichod policie. Pomaly sa stmievalo a zacinalo byt zima. Obcas sme medzi sebou prehodili par slov, usmiali sme sa. Okolo nas sa pomaly sunuli auta. Z mnohych na nas vodici pokrikovali, vysmievali sa alebo nadavali. Necudoval som sa im, museli stravit v kolone aut aspon polhodinu. Neskor hlasili v radiu, ze hodinu na Pristavnom moste a podobne casy v celej preplnenej Bratislave. Hodinu a pol po havarii prisiel nas technik. Zoznamili sme sa. "Martin," povedal technik. "Vsetko najlepsie. Aj ja." Zasmiali sme sa na zhode. Den predtym sme obaja mali meniny. "Moja prva," pochvalil som sa s nehodou. "Na to si zvyknes." Bral to s humorom, bol na podobne situacie zvyknuty. Ja nie. Dve hodiny po nahlaseni udalosti prisla policia. Zapisali, co sa stalo, vypoculi vsetkych ucastnikov, dali nam fukat do detektora alkoholu. Mne dvakrat, pretoze som sa zucastnil dvoch nehod. Prva spredu, druha zozadu. Zvlastne, mne to pripadalo ako jedna. Potom sme si my vodici medzi sebou vymenili udaje o sebe. Dobry sposob, ako sa zoznamit so zaujimavymi ludmi. Pochybujem vsak, ze by tuto techniku bolo mozne pouzit napriklad na diskoteke - a nie preto, ze by nebol k dispozicii papier a pero. "Remen a poriadne vas vsetkych vyslahat!" zahucal vodic, prechadzajuci okolo. "Teba najviac," zamrmlal policajt na jeho adresu. "Tak to bude za patsto korun." Piati vodici dostali pokutu za nedodrzanie bezpecnej vzdialenosti. Spominam si, ze vo vedlajsom jazdnom pruhu boli odstupy este o nieco mensie. Aj preto som sa don nezaradil. Alkohol nezistili nikomu, aj ked by uz v tom case mnohym pomohol. Mne cvakali zuby od zimy. Auta, ktore zostali nepojazdne - medzi nimi aj moj Peugeot, ktoremu vytiekol chladic - odtiahli do servisu. Nas clovek ma odviezol do firmy. Ked sa mi ani na druhy raz nepodarilo okopirovat svoj vodicsky preukaz - raz bol dvakrat z tej is tej strany, potom zas obe strany na tom istom mieste - vzdal som vsetku dalsiu cinnost v ten den a ticho som sa posadil k radiatoru. Samozrejme, tie poznamky som predvidal spravne. Moji kolegovia su prinajmensom taki ustipacni ako ja. Ale na druhy den som jazdil s autom toho z nich, ktory mi predtym najcastejsie dohovaral, pochybujuc pritom o spravnosti systemoveho riesenia Dedo - auto. Myslim, ze to bol autor myslienky o Brownovom pohybe. Dedo, 14. 11. 1998