Ako som kupoval baterie ---- Po dlhom case som opat raz zavital do obchodu. Nechodim tam rad, lebo vzdy nieco popletiem, pozabudnem sa, zamyslim - a potom si v Lahodkach pytam lahodky. Tentoraz som vsak musel, pretoze som potreboval baterie do svojho svietidla. Vyhliadol som si v mysli jeden obchod na Obchodnej ulici, o ktorom som vedel, ze v nom baterie maju. Nerad sa vypytujem na tovar, pretoze ten moj spravidla nemaju. Ani tie lahodky vtedy nemali a este si o mne mysleli, ze som blazon. Presiel som okolo niekolkych obchodov, v ktorych mali elektroniku. Mozno aj baterie, ale nechcel som to riskovat. Ach, ta neistota! Kvoli nej som z elektricky vystupil o zastavku skor, ved co ak by som obchod v rychlosti presiel bez povsimnutia? Vedel som presne, ako vyzera. Mala miestnost, nabita od podlahy po strop elektronikou. A ludmi, dokelu! Zostal som stat pri dverach a bezradne sa rozhliadol okolo. Nastastie to vsak vyzeralo, ze nestoja v rade. Kratkymi krokmi som sa nenapadne priblizil takmer az k pultu. "Pojde to rychlo," pomyslel som si. "Ved chcem len tri baterie." Niekolkokrat som si to zopakoval, aby som potom pred predavacom hlupo nestal, premyslajuc, co ze to vlastne chcem kupit. Prisiel niektory zo zamestnancov. "Prosim vas..." Moj hlas zanikol v zachrchlani starsieho cloveka, ktory stal predo mnou. Predavac zamieril k nemu. Az teraz som si vsimol, ze ten pan tam stoji so svojou manzelkou a vyberaju nejaky casomer s budikom. "Je v nom aj radio?" spytal sa. "Ano, je." Predavac sa ochotne podujal este raz vysvetlit prednosti predvadzaneho pristroja a zakryt jeho zadnosti. Ja som zatial nerozhodne preslapoval na mieste. "Pockajte," prerusila predavaca pani. "Tento budik sa mi viac paci. Tento dokaze aj budit radiom, vsak?" Po ubezpeceni, ze ano sa obaja pohruzili do dalsieho predavacovho vykladu. Zacinal som byt netrpezlivy, no neodvazoval som sa skocit im do reci. Vtom prisiel iny predavac. Nadsene som sa k nemu otocil, no on si ma nevsimol. "Nemate nahodou," umrelo na mojich perach, pretoze mi zrazu zahucal do ucha mohutny zensky hlas: "Vysavace nedrzite, ze?" "Nie," znela odmerana odpoved. "Hm, to sa dalo cakat", odvrkla zena, rovnako mohutna ako jej hlas, otocila sa a razne vykracala z ochodika. Urazeny predavac urobil to iste, ale opacnym smerom. A tak som tam opat beznadejne stal sam. Zacinalo sa ma zmocnovat zufalstvo, pretoze som si nemohol dovolit stratit polhodinu casu nakupom. Naviac som sa zacal neprijemne potit. Neviem preco, ale v tychto obchodoch maju vzdy tak neprijemne teplo! V snahe cely ten otravny proces nejako urychlit som zacal hypnotizovat vysvetlujuceho predavaca. Intenzivne, takmer az nahlas som hladel do jeho oci, no on ma ignoroval. Vedla stojaci starsi pan, ktoremu bol vyklad urceny, podchvilou nieco zachrchlal, pricom sa z jeho ust vzdy vyvalil mrak zapachajuceho dychu. Trpel som. Aj bez pohladu na hodinky som vedel, ze tu stojim uz prilis dlho. Vtom sa opat objavil druhy predavac. "Dobry den," zaklamal som mu do oci. "Papierove vrecka do vysavacov nemate?" ozvalo sa zaroven so mnou nejake vlasate cudo. "Nie, my sme obchod s elektronikou," odvetil predavac dolezito. Nastala polsekunda ticha, ktore som vsak nestihol vyuzit, pretoze sa tvarili, ze chcu este nieco povedat. Nechcel som im skocit do reci. Nahle sa vsak obaja otocili a oslovil som uz iba stenu, na ktorej viselo plno baterii. "No co pozerate, visite tam ako blbe," pomyslel som si detinsky. Stal som tam uz viac, nez tridsat minut a zacinal som mat dost. Nastastie si vsak stary manzelsky par svoj budik uz konecne vybral a ja som pristupil k pultu, snaziac sa byt pri tom co najnapadnejsi. Keby som mal na hlave chochol, zdvihol by som ho. Konecne na mna predavac pozrel. "Chcel by som baterie, tie najvacsie, napriklad tamtie zlate," ukazal som nadol. "Velkost AA?" "Nie nie. Totiz, vlastne ano. Alebo, pockajte..." v zmatku som nedokoncil. Predavac mi znudene ukazal na tie visiace baterie, ktorym som predtym nadaval, aby som si vybral. Teraz som na ne zabudol. Rychlo som ukazal na prve, ktore mali vhodnu velkost, aby si to so mnou nahodou nerozmyslel. "Tieto?" spytal sa. "Ano. Nie, tie vedla." S utrpnym pohladom vytrhal z krabicky tie tri, ktore som chcel. Uz-uz som sa chcel ozvat, ze vedla nich su rovnake, ale za polovicnu cenu a tie by mi stacili. Nakoniec som sa neodvazil, bolo totiz evidentne, ze ho obtazujem. Zaplatil som a s kvapkami potu po celom tele som odisiel, aj pozdravit som zabudol. Bol som nekonecne rad, ze uz tam nestojim, ze sa mozem volne pohybovat a dychat cerstvy vzduch. Bol som stastny. A ako sa koncieva stastie? Ked som prisiel na izbu, okamzite som baterie zasunul do baterky. Teda, pokusil som sa o to. Boli prilis velke... Dedo 26.11.1997