Klavir ~~~ Vstupil som do miestnosti a rozsvietil mierne svetlo. Z tmy vystupili obrysy cierneho koncertneho kridla. Zavrel som za sebou dvere, aby ma nic nerusilo a aby som nikoho nerusil ja. Pristupil som k nastroju. Na nom bolo polozenych mnoho zvazkov not, niektore hrube, ine tenke. Boli medzi nimi aj kusy takmer starozitne so zltymi strankami, aj nove so strankami uplne bielymi a na okrajoch cerstvo natrhnutymi. Ked hram, noty obraciam dost nesikovne. Niektore skladbicky boli len okopirovane na par listoch papiera, nicim nezviazane. Desim sa moznosti, ze mi ich raz prievan rozhadze. Vsetky tieto noty som teraz odlozil z klavira prec, aby som mohol otvorit velku dosku. Dnes nebudem potrebovat noty a zvuku prospeje, ked sa kryt odklopi. Vtedy je pocut detaily, ktore sa inak utlmene stracaju vnutri. Pri cviceni je to tak sice lepsie, ale dnes zo seba potrebujem dostat nieco ine. Sadam ku klaviature, odkryjuc pri tom biele klavesy zo slonoviny. Zatvaram oci a uvolnujem sa, ponaram myslienky do prazdnoty, aby som sa zbavil vsetkych rusivych vplyvov. Ruky mam volne spustene pri tele. Predstavujem si skladbu, ktoru sa chystam hrat. Hlavou mi zacinaju behat smutne spomienky a hybu prstami, ktore nehlucne pohladzaju klavesy, rozostavujuc sa na akordoch. Hromadi sa vo mne napatie, vasen, bolest a to vsetko sa derie von, snaziac sa pretrhnut hradze, ktore som citom postavil. Zachvev neistoty premoze pevna vola, ktorou potlacim ohen. Zacinam hrat, pokojne a vyrovnane. Spod prstov mi plynu pomale tony v pravidelnych triolach, sprevadzane hlbokym dychom basu. Vysoky osamely hlas potlacene vzlyka, rozpravajuc o laske, o nadejach a sklamaniach. Zaznie vycitka, ktora sa lame na vrchole a klesa nadol bez sil. Len bas pokojne odpoveda, podopiera zlomeneho ducha, ktory zakopava. Citim miernu bolest v zapastiach, ktora mi nedovoli otupiet a poddat sa zialu. Mierny pohyb ruk dodava melodickej linii plastickost a dynamiku, posobi ako metronom, ktory nuti hybat sa vpred. Vycitka uz nezaznieva, bas odovzdane opakuje vzlyk. Zvuk pomaly tichne, az nakoniec zanikne v dvoch akordoch uplne pianissimo, stracajucich sa v prazdnote. Kym vsak dozneju, zacne opis rozpravkovej bytosti, krasnej a milej, ktora vsak dokaze zranit. Po prvej vete je to kvet nad priepastou, tanec pri mesacnom svetle, konecne spolocnost po dlhej osamelosti duse, ponorenej do seba. Moje ruky tancuju tiez, zastaviac sa na poslednych vysokych tonoch...a tichej odpovedi. Nahle sa zrychli pulz a prsty svihaju do klaves ostre staccato. Cvalajuce rozbehy koncia na udere akordu. A znova... Vasen nasla cestu von. Dycham zrychlene, robim chyby, ale nikto to nepocuje a ani ja nie. V prudkej burke duse sa zmieta sklamanie a hnev, blesky krizuju nocnu oblohu. Hlasne oktavy v tvrdych rytmoch sa zarezavaju a tony biju do usi. Napatie rastie, uz-uz nieco praskne, ked vtom zrazu...ticho. Melodia...opat naval vasne, zbesile behy cez celu klaviaturu a zasa ticho. A z tohto ticha sa vynara pokoj - neisty, nervozny a vzdorovity. Posledne tony dozneli. Utieram spotene celo, mykam presilenymi zapastiami, ktore bolia, no bolest som si doteraz neuvedomil alebo sa stala sucastou hudby. Som unaveny, ale sviezi, akoby som prave presiel sprchou obrovskeho vodopadu. Vstavam a zatvorim klavir. Do prave prezitej hudby zaznie uder dreva o drevo ako dopad kladiva na nakovu. To ma vytrhne spat do reality. Dedo 24. 2. 1998