Ludwig van Beethoven: Sonata c. 14, op. 27 c. 2 "Mesacny svit"

      O  Beethovenovych  vztahoch  k  zenam  bolo  napisanych  niekolko knih
a nakruteny  minimalne  jeden  film.  Vzdy  boli  vdacnou temou pre klebetnu
verejnost,   dokonca  aj   storocia  po   jeho  smrti.   Jednou  z  tragedii
Beethovenovho zivota je, ze zostal na svojej zivotnej puti sam, pripominajuc
tak osamely velky  strom. Niekolko hlbokych vztahov, ktore  mohli vyustit do
manzelstva,  skoncilo neuspesne  a po  nich zostali  len nadeje  v troskach,
zufalstvo a...oci pre plac.

      Beethovena videli  plakat iba raz,  na sklonku jeho  zivota pri citani
textu z  Biblie, ktory pouzil vo  svojej Slavnostnej omsi. Ked  hraval alebo
improvizoval na klavir v spolocnosti, neraz sa stalo, ze svojich posluchacov
dohnal k  slzam. Na to vzdy  reagoval pohrdavo so slovami:  "Umelec neplace.
Hudba musi  z cloveka kresat  iskry, nie slzy."  Ak napisal hudbu,  v ktorej
odhalil svoje  vnutro viac, nez chcel,  nehovoril o tom. O  sonate Mesacneho
svitu vzdy zachovaval uzkostlive mlcanie. Preco?

      Tato  skladba,  pochadzajuca  z  obdobia  jeho  pobytu  na  Slovensku,
vyjadruje jeho vztah ku konkretnej zene. Beethoven tu zobrazil svoje vnutro,
dusevny stav cloveka,  ktory citi, ze napriek opatovanym  citom vztah skonci
nestastne a uz zo skladby samotnej zaznieva viac sklamania nez lasky, aj ked
k rozchodu doslo az neskor.

      Pokojna,  bolestou  dychajuca  prva  veta  je  obrazom  osamelej duse,
rozjimajucej  pri mesacnom  svetle  a  ponorenej do  seba. Melodia  sa stale
pohybuje v temnej  hlbke nizsich oktav klavira a  ked na niekolkych miestach
vystupuje vyssie, opat sa lame a  bezmocne klesa nadol, bludiac bez toho, ze
by  nasla   ciel.  Len  bas   zostava  pokojny,  podopiera   ducha  kracajuc
v pravidelnych intervaloch  dalej. Na konci  si vymeni ulohu  s pravou rukou
a zopakuje  jej vycitku,  kym ona  v bolesti  stupa nahor  a opat klesa, aby
umlkla v dvoch pianissimo akordoch.

      Len kratky zdvih ruk oddeli  prvu vetu od tancujuceho Allegretta. Toto
kratke intermezzo posobi ako kvet medzi priepastami dvoch  viet, ktore stoja
okolo neho.  Je to opis  drahej osoby, milej  a krasnej, ktora  vsak zranila
a zapricinila to, co sa deje v celej skladbe.

      Vpad  Presta  do  ticheho  dozvuku  Allegretta  posobi ako uder hromu.
Mesiac  zastreli mraky,  prihnala sa  burka. Rozbehy  z dunivej hlbky koncia
dvojitym slahnutim  blesku, vsetko sa zmieta  v napore hnevu a  vasne. Tu je
Beethoven, sklamany, zuriaci a vasnivy.  Bolest sa vybija  v znicujucej sile
zvuku,  v  ostrom  staccate  druhej  temy  a  v  silnych  oktavach, ktore sa
zarezavaju do usi.  Ticho, ktore prerusuje  prival, dlho  nevydrzi a zvuk sa
vystupnuje k  sialenym behom cez  celu klaviaturu. Tu  je prud preruseny  po
druhy raz a z ticha sa konecne vynori pokoj - vzdorovity a neisty, rovnovaha
sice vratka, ale predsa najdena.
                                                            Dedo, 2. 5. 1998

"Niet pre teba stastia na tomto svete, okrem toho, ktore nosis v sebe."
(Beethoven o sebe)