Ludwig van Beethoven: Symfonia c. 9 d-mol, op. 125 Obzrime si toto dielo najskor v celej jeho velkosti. Spolu s Missou solemnis tvori monumentalny zaver Beethovenovej tvorby. Jej velkost je nezvycajna, v styroch vetach dosahuje casove rozpatie viac, nez 60 minut. Dielo postupne graduje od beznadeje prvej vety k vseobjimajucej Radosti vety poslednej. Ta obsahuje prekvapenie - nastup zborov a soloveho spevu. Aj preto, ze obrovsku posobivost prvej vety snad uz nebolo mozne prekonat inym sposobom. Pozrime sa vsak radsej na cloveka, ktory dielo napisal. Beethoven vo veku 52 rokov bol uz uplne hluchy. Tato choroba vyznamne ovplyvnila jeho zivot asi od tridsiatky a poznacila znacnu cast jeho tvorby. No nestal sa preto zatrpknutym starym mizantropom, ako ho vykresluju niektore pramene. Pohyboval sa v spolocnosti, zartoval, diskutoval a sledoval politiku, co dokladaju jeho konverzacne zosity. Bol vseobecne uznavanym skladatelom. Na druhej strane, vek v nom prehlbil niektore vlastnosti, ktore k oznaceniu za mizantropa lahko viedli. Nemal vela blizkych priatelov a uz dlhsi cas sa vzdaloval spolocnosti tej doby, ktora nestacila sledovat jeho diela, nedokazala ich plne pochopit. Ani Slavnostna omsa, ktoru napisal v tomto obdobi a ktora stoji na urovni Deviatej symfonie, sa nedockala vacsieho ohlasu. Beethoven to vedel. Nepisal uz pre nich, v myslienkach bol velmi daleko. Na sklonku zivota sa unho castejsie prejavovala zvlastnost, ktora sa v mladosti vyskytovala zriedkavejsie, no bola prenho typicka: raptus (vytrhnutie zo skutocnosti). Po ich skonceni si Beethoven nepamatal, co vtedy robil alebo povedal a tazko si domyslat, kde sa jeho myslienky vtedy nachadzali. Tymito stavmi je poznacena aj posledna veta symfonie, kde je suvisla masa zborovej hudby prerusovana kratkymi kvartetmi, v ktorych sa objimajuce hlasy vznasaju az k Bohu. Beethoven vela casu travil "rozhovormi" s nim, v jeho skorsich dielach, najma sonatach, jasne vidno tieto vzrusene dialogy, zapasy a vzdor. Tu vsak je stary clovek vyrovnany a pokojny, nasiel rovnovahu a v hudbe ani v slovach uz rozpory nie su. Hladanie vsak bolo dlhe a Deviata symfonia je historiou tohto zapasu. Prva veta pred nami otvara tragediu. Akonahle sa zdvihne opona prazdnej kvinty uvodneho suzvuku, v pozadi ktoreho mozeme len tusit harmoniu d-mol, vyslahne blesk. Je nim zostupny interval a-d, ktory nas bude sprevadzat celym dielom. Orchester zacne razne prednasat prve temy, makkym melodiam dychovych nastrojov odpovedaju tvrde zvuky slacikov. Sme oboznameni s postavami, prva cast vety je zakoncena fanfarovym unisonom slacikov a dych sa zastavi. Druhy nastup temy a-d je pretvoreny v tichy plac drevenych dychovych nastrojov, odpoveda mu prekrasna povzbudzujuca melodia v tej istej partii orchestra. Potom je rozvedena druha tema uvodu v celom orchestri a po nej nastupuje burka. Blesk a-d slaha zhora nadol, orchester viri na jednej harmonii ako rozburena rieka, sprevadza ho hukot tympanov a vo violoncelach sa zjavi - Smrt? No slnko opat vykukne spoza mrakov a druha cast je opat zakoncena unisono fanfarami slacikov. Tentoraz vsak pokracujeme bez zastavenia. A-d zo zaciatku vsak uz neslaha tyranu dusu a spolu s druhou temou je sprevadzane slacikmi, navodzujucimi predstavu vetra, ktory sa prehana v rozvalinach. Zaver - veta konci nerozhodne v este vacsej depresii, akou zacala. Chromaticka tema, ktoru slaciky stupnuju od piana az do fortissima, je vystriedana bleskom a-d, na pozadi ktoreho zaznieva trubenie Posledneho sudu. Dve ohnive ciary, ktore vedu zdola nahor, utvrdzuju zmysel vety. Druha veta zacina prikazom slacikov, potvrdenym tympanmi, celkovo prednesenym styrikrat. Postupne zostupuje v intervale a-d. Hlavnu temu tanecneho viru si najskor orchester potichu odovzdava z jednej casti do druhej na sposob fugy, potom zaznie v plnej sile. Beethoven tu uplatnuje bohatstvo napadov, meni farbu zvuku od makkych dychov po tvrdy kovovy hlas slacikov, ktory je ostatne pre tuto symfoniu typicky. Zmena harmonie je casto prekvapujuca, najma ked ju uvedu tympany. Tretia veta vykresluje vsetko dobre, co zostalo v starom Beethovenovi. Prekrasne, bohato rozvinute a ornamentmi vyzdobene melodie navodzuju nicim nerusenu atmosferu pohody a stastia. Ale...v poslednej casti do toho zrazu zaznie fanfara orchestra ako blesk z jasneho neba. Hudba na chvilu zostane prekvapene stat. Potom pokracuje dalej v povodnej linii, no tema sa vrati. Fanfara zaznie opat ako vyzva. Tieto tri tony si orchester udivene sepka z jednej casti do druhej, povodna melodia uz sa nevrat i. Obloha vsak zostava jasna az do konca. Nasleduje drsne prebudenie do reality. Basy prednesu recitativ a nasleduje obzretie sa za zivotom. Orchester postupne pripomenie temu prvej a druhej vety, no obe su basom zamietnute. Temou tretej vety sa necha uniest a v polospanku sa nou chvilu zamyslene zaobera. No orchester pripomenie beznadej prvej vety, do ktorej by sme sa po skonceni sna opat prebrali a tak je aj tretia veta zamietnuta. Hladanie je zakoncene najdenim temy Radosti, ktoru nadsene prijme cely orchester. Uz je tu, blizi sa z dialky rychlym krokom, miestami stracajuc silu, no nie smer. Po jej uvedeni v celom orchestri nasleduje opat drsny akord. Po nom ticho. A do tohto ticha zaznie ludsky hlas. Basovy recitativ sa zopakuje, vynechane je vsak hladanie melodie Radosti, ktoru sme uz predsa nasli. Pridavaju sa zenske hlasy a zbor, vo variaciach na tuto melodiu zaznievaju slova radosti, priatelstva a lasky. Po nich sa zjavi turecka hudba - pochod. Po nom sa Radost objavi v plnej sile. Nahle je vsak prerusena vyzvou "Objimte sa, miliony!" Nasleduje niekolko epizod, prerusovanych vytrhnutiami z reality, v ktorych su melodie nadpozemskej krasy, hlasy v objati spievaju nadherne slova o Bohu, bratstve, o ludstve, ktore sa ma pozdvihnut z prachu. Veta a nou cele dielo konci burlivou slavnostou. Posledne spievane slovo a posledne tony orchestra koncia zostupnym intervalom a-d, davajuc tym odpoved na jeho otazku z prvej vety. Radost do seba zahrnula a tym prekonala aj nestastie a beznadej. Dedo, 28.1.1998