Tyzden v Helsinkach Ked som pristal na letisku a presiel zvycajnymi neprijemnostami pasovej kontroly, obohatenej o vizovy formular, Gerhard ma uz netrpezlivo cakal. Vobec sa mu necudujem, za posledny den nemal nic v ustach. Mna tiez potesilo, ze ho vidim. Nech bol let akokolvek prijemny, jeho zaver pripominal skor nejaky kolotocovy zaludkotras. Vdaka silnemu vetru nad mestom pilot predvadzal, kolko metrov za sekundu sa lietadlo dokaze pohnut mimo trasy bez toho, aby sa rozpadlo. Myslim, ze siel az na hranice moznosti, v mojich predstavach uz vyvstavali obrazy horiacich trosiek. Dotyk s pristavacou plochou bol vsak uplne hladky. Taketo predvedenie vodicskeho umenia vo mne vzdy vzbudzuje respekt a tentoraz aj radost zo zivota. Do Finska nasinec potrebuje vizum, preto ten formular pri vstupe. Ziskanie potrebneho dokladu do pasu nie je vobec tazke, mne ho vydali za dve hodiny. Pre niekoho moze byt problem, ze finske velvyslanectvo je az vo Viedni. Mne to nevadilo, ale ako kazdu prekazku cestovania - vratane hranic - by som viza najradsej zrusil, je to otravne a svojim sposobom ponizujuce. Spat do Helsiniek. Este skor, nez sme sa vydali do dazdiveho pocasia, navstivili sme predajnu niecoho, co sa podobalo na hamburger. Ja davam prednost zatial prijemnemu hladu pred pocitom, ze som si prijatou stravou ublizil. Berieme si taxik. Tu vidno prvu znamku kontaktu s civilizaciou. Finsko je technicky rozvinutou krajinou. Na kazdom rohu vidite postavat telefonujucich ludi. Lepsie vsak je, ze platobnymi kartami sa da platit prakticky vsade. Vratane taxika, restauracii a dokonca aj na trhovisku. Taxiky su v Helsinkach drahsie, nez vo Viedni, samozrejme ovela drahsie, nez u nas, no o nieco lacnejsie, nez v nemeckom Frankfurte. Napriek tomu vas vzdy caka cesta novym modelom niecoho luxusneho. Vodici spravidla vedia jazyky, takze sa po ceste mozete spytat napriklad na pocasie. Po anglicky tu vedeli snad uplne vsetci - od dvanastrocnych deti v autobuse, s ktorymi som sa pustil do reci, az po dochodcov tazko odhadnutelneho veku. Vo firme, kam sme s Gerhardom prisli, sme rychlo skontrolovali stav techniky. Dnes sme spustili Internet pre Finsko a kedze sme este vcera v noci narychlo riesili posledne zavazne problemy, nechcelo sa mi verit, ze vsetko funguje. Mali sme vsak stastie. Az na jedno pripojenie. Tu sa ukazalo, s kym spolupracujeme. Markus, technik svedskeho povodu, ktory sa telefonicky stale s niekym dohadoval, sa neskor ukazal byt prima chlapik. Pracu bral osobne, vsetko riesil hlucne, energicky a rychlo. O chvilu nam ako male dieta predvadzal, ze telefonne pripojenie uz funguje. Zistujem, ze takzvany anglicky "suchy" humor je vlastne to najlepsie, na com sa mozno smiat a ze je to stara znama zmes studentskych uletov. Slnko este vidime nad obzorom, ale iba v dosledku toho, ze vo Finsku je o hodinu viac. Zapadame k veceri. Markus nas berie svojim autom do mesta. Jazdi tiez prinajmensom nervozne a tak si zapinam pas. "Chapem," hovori, "no ja sa nikdy nezapinam. Ak sa nieco stane, nechcem byt ten, co to prezije. Potom uz to nie je sranda." Zabava ale bude stravit s nim ten tyzden. Ludia su tu vobec prijemni. Na rozdiel od Rakusanov, ktori su scasti hulvati, je to zmena k lepsiemu. Po veceri sme s Gerhardom zapadli v Irish pube. Vsade vo svete su to miesta s dobrou atmosferou a mladymi ludmi. Napis na stene hovori: "Tu nie su cudzinci, iba priatelia, ktori sa este nestretli." Snad sem este niekedy v tyzdni zajdem a stretnem sa. Mozem ludi lakat hadankou, preco v takom podniku pijem jablkovy dzus. Rozpravali by sme sa tam este dlho, no ja som asi zacal javit znamky opotrebovanosti a hustnuci dym mi liezol nielen na nervy, ale aj do oci. V hoteli sme si vymenili nutny hardware, rozlucili a ja som sa vydal k sebe. Opat taxikom. Skusil som stastie so svojou kartou Cirrus Maestro, do istej miery medzinarodnou. Musel som tahat bankovky. Zlozil som sa na izbe, majuc pred sebou notebook a volny vikend. Na moje sklamanie sa ukazalo, ze recepcny na vratnici mal pravdu a z izby sa asi naozaj neda pripojit na siet. Slnko tu zapada velmi neskoro a pomaly, uz zaciatkom juna je trocha svetla po celu noc a v lete vraj nezapada vobec. Rano som vsak vstal tak neskoro, ze to bolo jedno. Preskumal som izbu a hoci som nenasiel nic na jedenie, celkom sa mi pozdavala. Ak ju mam porovnat s byvanim na internate, sem by sa vosli traja ludia plus dalsi na zem. Cena tiez nie je pre turistov, 410 finskych mariek na noc. Televiziu by som radsej vymenil za Internet. Obliekol som si zimnu bundu, na recepcii som sa popytal na cestu a vydal sa cakat autobus, pretoze som jednak nechcel utracat za taxik, jednak mi to pripadalo zaujimavejsie. Pocasie bolo krasne a mesto tiez. Cistu oblohu zdobila nasa najblizsia hviezda a uz cesta z hotela ma zaujala. Helsinky su rozlahle, riedko zaludnene a velmi zelene. Asi najlepsi sposob dopravy je mat poruke bicykel, vyhnete sa tak zapcham, nutnosti parkovat a platit. Hromadna doprava je tu drahsia nez vo Viedni, aj ked sa kvalitativne blizi skor tej nasej. Hned ako som vystupil, stretol som nejaku procesiu s mazoretkami, vyzdobenymi starymi autami a hudbou. Pravdepodobne oslavovali jar, aj ked bol uz 28. maj. No pupava este len kvitla, kym v juznejsom svete uz ju davno nebolo vidno. Helsinky zacinaju pri zeleznicnej stanici. Odtial sa da bud odviezt alebo odkracat k blizkym atrakciam. Mna pritiahol pristav. Trhovisko s rozlicnym tovarom mohlo byt aj vacsie, nestravil som tam vela casu a vybral som sa dalej. Hned nad pristavom je velka katedrala, nazrel som aj do nej a potom som sa vybral na prechadzku po pobrezi. Od mora fukal velmi studeny vietor a hoci slnko pieklo tak, ze som bundu zvesil na jedno rameno, o chvilu mi bola malo. Pristav je chraneny mnohymi ostrovcekmi, niektore z nich su osidlene, ine su take male, ze by sa tam dalo iba zaparkovat auto, keby na ne bol pristup. Cudujem sa, ako tadial mozu plavat lode vacsie, nez spominana katedrala - a videl som tam take kotvit. V restauracii som sa kolou pokusil zahnat hlad, odolal som pokuseniu zahrat si na klavir, aj ked na klavesy som si siahol, a otocil som sa spat. Ani rychla chodza ma nezahriala natolko, aby som opat zhodil bundu. Bolo teda nacase vyrazit do mesta. Daleko som nezasiel, iba do parku za pristavom. Rozhodol som sa oddychnut si na lavicke a sledovat ludi. Na zaujimavost som dlho necakal - vsimol som si skupinku niekolkych zien, ako stavaju na zem kazetovy prehravac a jedna z nich, oblecena napadne - a pekne - v modrom, zacala rozdavat nejake letaky. Cinnost to bola evidentne legalna, no netvarila sa pri nej nadsene, vlastne skor neisto. Akoby ju donutili robit nieco proti jej voli, no nebranila sa ani fotografovaniu. Ked si sadla ku mne na lavicku vyfajcit cigaretu, prekonal som odpor a spytal sa. Nestastnicka sa onedlho chysta na vydaj a kamaratky sa s nou takto lucia. Letaky propagovali jej rodne mesto, nachadzajuce sa nedaleko Helsiniek a hudba, ktoru pustali, bola pochodom tohto mesta. Nevie, co ju este caka, ale uz bude musiet ist. O chvilku ju kamaratky odprevadzali, drziac ju za ruky, pricom ona mala zaviazane oci. Mne sa letak neusiel, ale musi to byt zaujimave mesto. Vyrusilo ma este nahle kvakanie cajok. Ked som sa na ne zahladel, zistil som, ze nalietavaju na skupinu ludi, leziacich na trave a dokonca na nich nieco pustaju. Neviem, ci to pluli, alebo to padalo z druheho konca tela, ale rozosmialo ma to. Bol som vsak asi jediny, kto si to vsimol, postihnuti, ktorych cajky trafili, na sebe okrem flaku nedali nic znat. Na druhy den ma cakalo to iste. Povodne som sa chcel viac venovat prehliadke mesta, ale opat som sa nechal zlakat peknym pocasim, pristavom a vyhladom na more. Opat som dokladne vymrzol, hoci bolo este teplejsie nez vcera. Spoznal som centrum a dokonca som sa odviezol elektrickou. K veceru som dlhsi cas stravil prezeranim diskov v predajni hudby. Vlastne, nielen tym a ked som sa po hodine a pol odtial vypotacal, moje sebavedomie klaviristu, nikdy nie velmi silne, dostalo dalsiu trhlinu, pretoze na tychto nahravkach som pocul najlepsich klaviristov 20. storocia. Obchody su aj v nedelu otvorene do neskoreho vecera, no nic viac som uz nestihol. V hoteli som pri pohlade do zrkadla zistil, ze mi celkom dobre opalilo plesinu a nos. Keby som si vzal plavky, mohol by som si tu dokonca zaplavat. Kedze plavky som vsak neskor nasiel, musim vyhovorku preformulovat. Keby som rano maval aspon trosku casu, vyuzil by som aj plavaren, ktora je hostom zdarma k dispozicii od siestej do deviatej. Potesilo ma vsak to, ze sa mi konecne podarilo pripojit na siet a hoci mi nikto nic nenapisal, nadychal som sa aspon cerstvych paketov. V pondelok rano ma cakala pracovna cast tyzdna. Dovolenka skoncila a bolo treba davat pozor, aby sa este niekedy mohla zopakovat. Rano sa vsak stala vec, ktora tomuto dnu este na chvilku prepozicala kuzlo nicnerobenia. Taxikarovi som dal Markusovu vizitku, aby ma zaviezol do prace. Neuvedomil som si, ze telefonna ustredna, v ktorej som bol v piatok, sa nachadza na inom mieste, adresu ktoreho som uz pravdepodobne stratil. Vysledok - o pol desiatej rano som skoncil v Espoo, 15 kilometrov od centra Helsiniek, pri telefone s Markusom, ktory sa nestacil cudovat, coze tam robim. Na mieste som sa otocil a utekal naspat. Dalsie detaily z prace uz je zbytocne opisovat. Ani to nechcem, pretoze som unaveny a mohlo by sa lahko stat, ze by mi sem omylom vyklzlo nejake heslo. Zaujimavy bol stvrtok. Rano som sa po marnom zvoneni pred dverami v praci telefonicky spytal Markusa, co sa deje. Ten mi ospalym hlasom vysvetlil, ze dnes sa nedeje vobec nic, pretoze je statny sviatok. Opat som zakotvil v meste. Za cely tyzden som si ale nenasiel cas a chut navstivit Irish pub este raz, hoci pokus o zoznamenie s Finmi som na irc urobil. Ti ludia aj cez sviatok radsej viseli na sieti. V piatok na mna cakal jediny vaznejsi problem celeho pobytu, a to platenie hotela. Napriek mojej snahe setrit a vykradat bankomaty mi chybali peniaze na poslednu noc, asi 3500 Sk. Z hotela ma sice nechali bez problemov odist, ale vedel som si zivo predstavit, ako pri pasovej kontrole dostavam peciatku o zakaze vstupu na uzemie Finska. To ma motivovalo natolko, ze som dve hodiny zhanal manazerov v troch krajinach, ktori by mohli celu vec vybavit. Manazeri su zvlastna skupina ludi so stale zvoniacim mobilom, ak ste v ich blizkosti, a s telefonom vypnutym kvoli schodzi, ak ich volate vy. Nakoniec za mna cely ucet zaplatila firma, v ktorej som tento tyzden posobil, a bol som pripraveny na odchod. Zvlastne je, ze som tam nezabudol vobec nic z prislusenstva notebooku. Este par slov o doprave. Uz som spomenul, ze ceny - na rozdiel od urovne - tu nie su nizke. Zo svojich skusenosti viem, ze Wiener Linien su snad tou najlepsie organizovanou hromadnou dopravou v Europe. Vodici su profesionali a ludia zaroven, nie je vzacnostou vidiet vodica pomahat niekomu s kocikom. Asi je to preto, ze Vieden si velmi zaklada na turistickom ruchu. Cele mesto je jedna velka pozvanka na navstevu. Ale odbocil som. V Helsinkach sa jazdi podobne ako v Bratislave, aj ked problemy udrzat sa na sedadle asi predsa len mat nebudete. No stalo sa mi, ze autobus vynechal zastavku len preto, ze na nej stali dve ine vozidla. A ja, samozrejme, v tom case uz dost rozladeny. Pri skusobnej jazde jedinou linkou metra v tomto milionovom meste mi vadilo, ze smer cesty som zistil az po vystupeni na dalsej zastavke. To bol problem celeho mesta, ked som v prvych dnoch naslepo cestoval tym, co mi slo prve. Zeleznicna stanica, ktorej pomerne znama pekna budova lezi v strede mesta, ma vraj najdrahsie WC na svete. Lakalo ma to, ale nakoniec som nasiel volny vstup v kine. Na zaver este zhrniem svoj osobny dojem. Ludia, aj ked som ich nestretol tak vela, boli uplne ini ako Rakusania. Ti mi pripadaju chladnejsi a mnohi trochu hulvatski. Fini su nesporne sympatickejsi, ostatne, aj Nemci vo Frankfurte, pokial som videl pri svojej kratkej prechadzke tymto mestom. Mimochodom, Helsinky maju asi milion obyvatelov, no na meste to vobec nebolo vidno. Pripadali mi velmi zelene a velke. Je tu plno zakuti, v ktorych mate pocit, ze ste daleko od civilizacie, okolo vas zelen a na dohlad zastavka autobusu, ktory vas za par minut dopravi do centra. Bratislavsky zhon tu pripomina hromadna doprava, ale ludia nie. Odlet sa podobal na prilet. Rano bolo desat stupnov a prsalo. Lietadlo bolo to iste ako minule, vratane personalu. Ked sme pristavali rovnako strapatym stylom ako v Helsinkach, bral som to uz s kludom Anglicana, sediaceho vedla mna. Spolubyvajucim som pobral nejake noviny, aby videli, ze som nebol v Kosiciach, zjedol vsetko, co mi navarili a nakoniec som vo Viedni vystupil do tropickej horucavy 27 stupnov. O mesiac spustame Svedsko. Dedo, 26. 6. 2000