Dvere
				    ~~~
     "Aaaaaaaaach," otvorili sa s hlasnym zavrznutim stare dvere.
     "Urcite maju viac, nez 200  rokov," napadlo ju. "251," vypocitala podla
datumu  na  nich.  Opatrne  vstupila  dnu  uzkou  strbinou,  ktoru jej dvere
poskytli.
     Plamienok jej  sviecky sa zachvel v  prudiacom vzduchu. Zvlastne, vobec
nebol citit zatuchlinou ani nicim podobnym, vlastne vonal celkom sviezo. Tie
dvere urcite neboli  zavrete po cely ten cas.  Vrstva prachu vsak ukazovala,
ze znacnu  jeho cast sa  ich nikto ani  nedotkol. Chvilu pri  nich postala v
obavach, ci sa za nou dvere  nezabuchnu, no vyzerali doveryhodne. Otocila sa
a kracala dalej, sprevadzana chabym svetlom  sviecky, vrhajucim jej tiene na
zvlastnu krajinu  okolo. Ked si jej  oci zvykli na priserie,  ktore tu vsade
panovalo, nezdalo  sa jej tu  pritomne svetlo az  take slabe. So  zaujmom si
prezerala svet,  do ktoreho vstupila.  Bol plny myslienok.  Na zaciatku boli
vesele, no ked zasla  dalej, videla pri nich aj tie vaznejsie  a tam, kam sa
uz neodvazila zajst,  boli aj smutne, tvoriace spolu  krasnu cistu harmoniu.
Vsetky ju fascinovali.
     Vracala sa sem rada a coraz castejsie. Dvere sa jej s radostou otvarali
cim  dalej, tym  viac a  bez  vrzgania.  Objavovala svet  za nimi,  pomaly a
nesmelo.
     Raz sa vsak stalo  to, coho sa obavala uz od zaciatku:  dvere sa za nou
zabuchli. Zlakla sa.  Vobec si nebola ista, ci chce  zostat za nimi. Naviac,
vonku zostalo nieco, co nechcela opustit.
     Buchanie nepomahalo. Nakoniec sa rozhodla do nich kopnut. Bolelo ju to,
ale neviedla ina  cesta spat. Dvere sa s temnym  zadunenim zlozili do prachu
pred nou, plneho jej stop. Dostala sa von.
     A tak tu dnes lezia vykopnute mrtve stare dvere.
                                                              3.2.1998, 3:55