Chodec s palickou Schadzam po schodoch od fakulty dolu k autobusovej zastavke, ci skor nechavam sa zamyslene tahat zemskou tiazou smerom k nej. Moje kroky automaticky smeruju pomedzi par ludi na miesto v tieni. Cez skla slnecnych okuliarov si obzeram okolie. Zaujal ma clovek, ktoremu by sa tie okuliare mozno hodili hodili viac. Ma strapate vlasy, este nepritomnejsi pohlad nez ja a tenku dlhu palicku, prilis tenku na to, aby sa o nu dalo opriet. Urcite mu nevadi prilev slnecnych lucov a odrazy na autach, prechadzajucich okolo. Ake to je, zit bez prehladu o vonkajsom svete? Skusit si to aspon jeden den, ako dlho by mi trvala cesta do skoly? Mal by som tam vobec co hladat? Neviem si dost dobre predstavit, ako by som sa pohyboval ulicami, krizovatky ktorych som nikdy nevidel. Clovek sa dokaze naucit velmi vela, no musel by som sa dlho ucit, ze nemozem napisat list, vidiet kvet, ktory voniam alebo hviezdy nad hlavou. Priblizil sa autobus, samozrejme, nevhodny, ako zvycajne. Budem musiet prestupovat. To sa mi len mihlo hlavou. Mal som pocit, akoby mi v noci po vcerajsom zachvate bolesti z nej nieco podstatne vypadlo. Dala by sa prirovnat k oblohe, na ktorej chybaju oblaky, z ktorych este pred chvilou slahali blesky a dazd. Tichy zvysok unavenej bolesti sa pripominal ako vzdialena ozvena hromu. Ma kazdy clovek nejaku vec, ktora ho takto trapi? Moje myslienky sa vratili k cloveku, stojacemu vedla mna. Autobus otvoril dvere a on, kedze stal priblizne uprostred, zacal hladat palickou vchod, klopkajuc o karoseriu. "Podte," chytil som ho za ruku s tichym slovom a nastupil spolu s nim o par metrov vedla. Niekolko ludi v poloprazdnom autobuse mu ustupilo, ked si hladal drzadlo. Postavil som sa nepritomne vedla neho. Bude vystupovat skor nez ja, mozno este budem uzitocny. Ozaj, bude vediet, kedy vystupit? Urcite hej, ak si bude pocitat zastavky. Kolko je to na konecnu? Opat som sa zamyslel, no myslienky sa mi stale tocili okolo neznameho. "Skutocne dobre vidime iba srdcom." Ked zaspavam, v myslienkach dostavaju udalosti a ludia, ktorych som stretol v ten den alebo aj pred mesiacom, iny rozmer. Mam pri tom zatvorene oci a vobec nepotrebujem vidiet, ako sa tvaria. Vlastne, asi hej. Celkovy obraz cloveka dotvara aj jeho tvar. V niektorych mozno citat, ine zostavaju nepreniknutelne. Mne sa to nikdy nedarilo. Ludia su zahadni, su zvlastni, a stokrat stojim pred hadankou, ktorej riesenim je odpoved na otazku, aka myslienka ci pohnutka sa skryva za slovami. Do akej miery je to hra? Nakolko mozem doverovat vaznej vete, ktoru hned prekryje uskrn, gestu, sprevadzanemu vtipom? Protiklady a striedajuce sa nalady, opatrnost, rozpaky, skratka komunikacia dvoch ludi v celej svojej spletitosti. Sam som taky. "Racianske myto?" ozvalo sa niekde blizko. "Nie, este zastavku," nevnimam. Az o chvilku si vsimnem, kto sa pytal a dodatocne ma napadne, ze zastavky predsa len nepocital. Keby slo len o zastavky! Uz som sa nevedel odputat od temy. O co lepsie ma nevidiaci clovek ostatne zmysly? Mozno zrak casto len rozptyluje pozornost a odvadza ju od dolezitych veci. Niekedy sa stava, ze dlhy cas prehliadame podstatnu vec. Co brani v tom, aby clovek skutocne dobre videl? Asi ma na tom svoj podiel viny aj schopnost vyjadrit, co citime. Moj zdroj inspiracie prave vystupil, no pre dnesok uz poznacil stav mojej mysle. Vidim "skutocne dobre?" Dedo 23. 6. 1999